Michal Hudec: Ak by štát skutočne chcel znížiť ceny energií, nástroje na to má

Ako sa dodávatelia energií pozerajú na cenovú reguláciu v podaní ÚRSO? Čo by na súčasných pravidlách regulácie zmenili? V čom tkvie problém vo vzťahu medzi dodávateľmi a distribučnými spoločnosťami? A prečo mnohým dodávateľom hrozí v dôsledku koronavírusu kolaps?  

O týchto a ďalších témach sme hovorili s predsedom Združenia dodávateľov energií (ZDE) Michalom Hudecom.

Úloha ÚRSO je jasná

Koncové ceny elektriny a plynu pre domácnosti v tomto roku vzrástli o viac ako sedem percent. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) tvrdí, že ak by v plnej miere zohľadnil návrhy dodávateľov, energie by zdražovali výrazne viac, napríklad elektrina o takmer 15 %. Rovnaká situácia bola aj vlani. Ako to dodávatelia zvládajú?

Za všetky príklady uvediem jeden, a to štátnom vlastnený Slovenský plynárenský priemysel (SPP). Pri tomto príklade môže ísť táto otázka ešte hlbšie: čo štát strategicky chce? Aký trh v dodávkach energií koncovým odberateľom si štát predstavuje?

Na začiatku roka vláda ako vykonávateľ akcionárskych práv v SPP rozhodla o zmrazení cien plynu pre domácnosti do konca aktuálnej vykurovacej sezóny. Otázka odvtedy nie je iba ako rozhoduje o maximálnych cenách regulačný úrad, ale aj ako sa štát pozerá na trh – či tu chce mať konkurenciu a zdravé podnikateľské prostredie alebo či chce navzdory tomu, že EÚ presadzuje trhovú súťaž, hľadať nejaké kľučky, ako uchovať de facto štátom kontrolované ceny.

Netreba zabúdať, že SPP má výrazne väčšinový trhový podiel v segmente regulovaných zákazníkov a je teda „price-setter“ pre všetkých svojich konkurentov.

Cenové rozhodnutia ÚRSO ale stanovujú nižšie ceny, ako dodávatelia navrhujú na základe na svojich nákladov. Pýtam sa, ako dodávatelia dokážu za týchto podmienok fungovať.

ÚRSO odmieta dodávateľom uznať všetky náklady v plnej výške s odôvodnením, že to má negatívny dopad na cenu pre koncového odberateľa. Takto to máme ako ZDE napísané zo strany ÚRSO vo viacerých zápisniciach z našich spoločných rozporových konaní k návrhom noviel regulačných vyhlášok.

Regulácia sieťových odvetví by mala byť z obsahového hľadiska niečím iným, než kladenie prioritného dôrazu na ochranu spotrebiteľa na úkor regulovaných subjektov. Úloha regulačného úradu by mala byť skúmať opodstatnenosť nákladov; ak náklad do ceny patrí, treba ho uznať, ak tam nepatrí, treba ho neuznať. Nemôže sa však začínať z opačného konca, teda od skúmania vplyvu upravených cenových stropov na spotrebiteľa.

Znamená to, že dodávatelia sú v dodávkach elektriny alebo plynu domácnostiam stratoví? V prípade SPP napríklad vieme, že podnik dlhodobo predáva domácnostiam plyn so stratou a túto stratu „kamufluje“ dividendami z dcérskych firiem.

SPP stratové hospodárenie nekamufluje. Ak si otvoríte zverejnené účtovné závierky a celkový hospodársky výsledok SPP očistíte o dividendy z dcérskych firiem, uvidíte, že SPP zo svojej hlavnej hospodárskej činnosti zisk netvorí. Na toto zistenie nemusíte robiť žiadne zložité matematické operácie. Nepovie vám to však nič o tom, na čom konkrétne strata vzniká.

Ak sa pozrieme na spôsob výkonu cenovej a necenovej regulácie na Slovensku, dodávky energií regulovaným subjektom nie sú ekonomicky veľmi lákavá obchodná príležitosť. Dodávateľ môže byť nad nulou len v prípade, že má dostatočne veľké portfólio. Určite nie pri niekoľkých tisíckach odberateľov, zvlášť to platí v segmente domácností.

Do toho sa pridávajú ďalšie demotivačné faktory, medzi nimi najmä prenášanie celého kreditného rizika výlučne na dodávateľov. Tým mám na mysli znášanie kreditného rizika za platby taríf distribúcie, TPS (tarifa za prevádzkovanie systému –pozn. red.) a TSS (tarifa za systémové služby – pozn. red.), aj keď tieto sa nevzťahujú k hlavnej podnikateľskej činnosti dodávateľov.

Pandémia odhalí zle nastavené vzťahy

V tomto smere situáciu dodávateľov komplikuje pandémia koronavírusu. Čerstvá analýza dokonca varuje, že mnohí alternatívni dodávatelia môžu kvôli platobnej neschopnosti odberateľov a nastaveniu legislatívy úplne padnúť. Je toto riziko reálne?

Dnes vidíme, že kvôli pandémii koronavírusu štát prijíma opatrenia na ochranu zdravia, pričom sekundárnym efektom bude spomalenie ekonomiky prípadne recesia. Neskoré uhrádzanie alebo rovno neplatenie faktúr zo strany koncových odberateľov sa pravdepodobne stanú nie tak výnimočnou praxou.

V situácii, kedy dodávateľ musí uhrádzať zálohy distribučkám a OKTE a súčasne mu odberateľ bude platiť v omeškaniach alebo nezaplatí všetko, môže takýto dodávateľ kľudne dôjsť do stavu vlastnej platobnej neschopnosti. Pandémiu koronavírusu tak nemusia ekonomicky prežiť ani všetci dodávatelia.

V blízkej dobe bude kvôli epidemiologickej situácii a príslušným opatreniam na ochranu verejného zdravia narastať problém likvidity aj v energetickom sektore. Tým, že sa nám z rôznych príčin zatiaľ nepodarilo vyriešiť otázku rovnomerného prerozdeľovania rizík v energetickom reťazci, budú dodávatelia problémom likvidity ohrození ako úplne prví v reťazci.

Vrátim sa k úplne prvej otázke, ako dodávatelia zvládajú kroky štátu. Odpoveď nechám otvorenú a len doplním, že napríklad aj koronavírusová pandémia v blízkej dobe odhalí veľa vzťahov v energetike, ktoré nie sú nastavené optimálne.

ZDE poslalo ÚRSO niekoľko návrhov na zmeny v regulačnej politike od roku 2022. Jedným z nich je stanovenie pevného zisku na úrovni troch percent pri tých dodávkach energií, ktoré podliehajú cenovej regulácii. Dosahujú dnes dodávatelia približne takúto ziskovosť?

V princípe ide o jednu vec. Napríklad koncová cena elektriny: samotná komodita dnes tvorí v priemere okolo 40 % z nej. V koncovej cene plynu je podiel komodity zhruba dvojtretinový. No najmä v prípade elektriny tak platí, že hoci najväčší objem peňazí tečie cez dodávateľa, tieto prostriedky idú za služby, ktoré dodávajú ďalší účastníci trhu s elektrinou, napríklad prevádzkovatelia energetickej infraštruktúry, podporovaní výrobcovia a ďalší.

Za ostatnú dekádu podiel komodity na koncovej cene poklesol, ale pravidlá regulácie sa nezmenili. Preto si situácia podľa nás žiada transparentnejší spôsob regulovania zisku za predpokladu, ak štát reguláciu ako takú ponechá. 

Pravidlá sú ale jasne dané aj dnes. Hranica pre regulovaný zisk dodávateľa vyhláškou ÚRSO nastavená na 8 %z ceny komodity v prípade domácností a 16 % v prípade regulovaných malých firiem. Prečo to chcete meniť?

Ide o snahu transparentnejšie a predvídateľnejšie určiť regulovaný zisk. Zjednodušene, kým dnes môže dodávateľ dosiahnuť zisk maximálne 8 % zo 40 %koncovej ceny (40 % je podiel silovej elektriny, komodity, v koncovej cene energie – pozn. red.), podľa nášho návrhu by to boli 3 % zo 100 %, teda z celej koncovej ceny.

Pre koncového odberateľa je to vo výsledku to isté, ale z hľadiska rozvíjania podnikateľského prostredia by to bola podstatná zmena k lepšiemu. A to aj s ohľadom na to, že podiely 8 % a 16 % môžu byť iba teoretické, a to vzhľadom na cenový vývoj komodít, vyhláškou zavedené stropy ale najmä vzhľadom na štýl výkonu cenovej regulácie.

Môžu koncové ceny elektriny a plynu nejakým spôsobom klesnúť bez toho, že by nastali zmeny v regulačnej politike alebo klesali ceny komodít na trhoch?

Pozrime sa na najnákladnejšie položky koncovej ceny elektriny. Patrí medzi ne TPS, ktorou sa financujú podporované zdroje zelenej energie, najmä tie, ktoré sa dostali do prevádzky v rokoch 2009 až 2011. V horizonte štyroch rokov budú prvé z týchto inštalácií opúšťať systém podpory (po uplynutí obdobia 15 rokov garantovaných cien – pozn. red.) . To uvoľní veľký balík peňazí.

Bude na rozhodnutí štátu, či zachová výšku TPS a bude ňou sanovať historický deficit v systéme alebo sa znížia koncové ceny elektriny. Napríklad energeticky náročný priemysel dlhodobo volá po znížení nákladov na energie.

Šancou na nižšie ceny by mohla byť paradoxne aj pandémia koronavírusu, a to za predpokladu, ak by štát v balíku opatrení na pomoc podnikateľom preniesol napríklad niektoré zložky koncovej ceny na štátny rozpočet.

Ďalšou významnou položkou v koncovej cene elektriny ale aj plynu je distribúcia. Keď sa pozriete na účtovné uzávierky distribučných spoločností a porovnáte pomerové hospodárske indikátory, zistíte, že čo distribučná spoločnosť, to iná miera ziskovosti. Rozdiely sú navyše zásadné.

Prvoplánovo sa tak aspoň na horných priečkach v tomto rebríčku javí téza o možnosti úpravy cien distribúcie smerom nadol. Na diskusiu pre štát a jeho politickú reprezentáciu môže byť i to, či je nevyhnutné, aby významný zisk generoval ajSEPS (prevádzkovateľ prenosovej sústavy v elektroenergetike, ktorý je 100 % vlastnený štátom – pozn. red.).

Aby sme sa vyhli omylu – každý z prevádzkovateľov sústav má generovať dostatočné prostriedky na investície, rozvoj a spoľahlivú a bezpečnú prevádzku tejto kritickej infraštruktúry, ale zisk odchádzajúci z firiem vo forme dividend môže byť na diskusiu vždy.

Malo by sa to nejako riešiť?

Je to otázka na štát a regulačný úrad. Druhá strana tejto témy je, že mimoriadne odvody a najmä dividendy z veľkých energetických spoločností tvoria významný príjem do štátnej kasy. Ak by však štát mal reálny záujem o lacnejšie energie, nástroje na to určite má.

Prečítajte si ďalšie rozhovory:

• Ján Karaba: Obnoviteľné zdroje sú pre ministerstvo trpené dieťa Bruselu, stratégia ďalšieho rozvoja je nejasná
• Alena Popovičová: Ľudia nerozumejú tomu, že spaľovne majú bezpečné emisie
• Viliam Novák: Otepľuje sa najmä preto, lebo extrémnym využívaním krajiny meníme toky vody a energie

Jednotková cena elektriny je fetiš

Prejdime k ďalšiemu z vašich návrhov. Ako dodávatelia navrhujete dodávky elektriny a plynu domácnostiam aj malým firmám čiastočne deregulovať. V akom rozsahu dereguláciu presadzujete?

Ako ZDE navrhujeme úplnú cenovú dereguláciu. Ale súčasne aj v radoch našich členov sú na to rôzne názory. Mnohé firmy by privítali úplnú dereguláciu, iné sú za dereguláciu iba pre určité skupiny. Ďalšie firmy sú ešte konzervatívnejšie a navrhujú iba postupnú dereguláciu pre niektoré segmenty trhu, a to tiež odstupňovanú do viacerých krokov.

Prečo sa postoje dodávateľov tak rôznia?

Ak to mám povedať na rovinu, každý dodávateľ v prvom rade reflektuje preferencie svojho akcionára. Členovia ZDE sú dodávatelia s rôznou akcionárskou štruktúrou, čiže odpoveď treba hľadať tam. 

Hlavnou námietkou voči uvoľňovaniu cenovej regulácie je, že ceny elektriny a plynu pre domácnosti a malé firmy by mohli vzrásť. Existuje toto riziko? Čo by mohli títo odberatelia dereguláciou vlastne získať?

Skúsim odpovedať protiotázkou: Čo získali bežní spotrebitelia dereguláciou telekomunikačných služieb?

Získali by odberatelia teda nižšie ceny energií?

Jednotková cena je fetiš, ktorý preceňujeme. A popri tom fatálne podceňujeme tému celkového nákladu na zabezpečenie energetických potrieb za isté časové obdobie, napríklad kalendárny rok.

Samozrejme, že s dereguláciou by jednotková cena narástla, ale súčasne celkový účet nevyhnutne rásť nemusí.

Uveďme si to na príklade. Nech je priemerná cena elektriny okolo 180 eur a nech nejaká domácnosť minie za rok približne 10 MWh, čo znamená, že elektrinou pravdepodobne aj kúri. V deregulovanom prostredí má dodávateľ vyššiu ekonomickú motiváciu ponúkať napríklad energetické služby, čo v prípade tejto domácnosti môže byť napríklad prefinancovanie modernizáciu kúrenia.

Nech deregulovaná cena narastie na 200 eur a nech vďaka energetickej službe dodávateľa klesne spotreba danej domácnosti na 7 MWh. Je pre domácnosť výhodnejšie odoberať 10 MWh ročne za nižšiu jednotkovú cenu 180 eur/MWh alebo je výhodnejšie pozrieť sa na celkový účet, ktorý znamená násobenie vyššej deregulovanej ceny 200 eur/MWh nižšou spotrebou 7 MWh? V tom druhom scenári, teda s vyššou jednotkovou cenou, má domácnosť ročný náklad nižší o 400 eur.

Tiež by som zdôraznil, že tam, kde existuje funkčný trh a efektívna konkurencia, rastie kvality služieb. Z pohľadu zákazníka to na prvý pohľad finančný rozmer nemá, ale opäť: keby v telekomunikáciách existoval iba jeden štátny monopol, mali by sme dnes neobmedzené volania alebo internet bez výrazného dátového limitu vo vrecku? 

Rozdiel je zrejme aj v tom, že mobilní operátori majú podstatne viac zdrojov na obslúženie zákazníkov, dodávateľom energií je priznaných iba 75 centov mesačne. Ak by dodávatelia mali viac financií na zákaznícky servis, ako by z toho profitovali odberatelia? Nebolo by to iba zbytočným predražovaním energií?

Energetika by sa hlavne mala priblížiť iným sektorom, telekomunikáciám, bankám či poštám, kde ide na obsluhu zákazníka výrazne viac peňazí. Viac peňazí na obsluhu zákazníka znamená lepšiu dostupnosť služby v zmysle možností dodávateľov služieb svojich zákazníkov vzdelávať a riešiť ich špecifické požiadavky.

So 75 centami za mesiac nesprevádzkujete po celej krajine kamenné zákaznícke centrá tak, aby k vám mohol fyzicky prísť ktokoľvek. Dnes je síce trendom vybavovať čo najviac záležitostí elektronicky, skvelým príkladom je bankovníctvo, ale to, že máte to vrecku plnohodnotné online bankovnícke služby neznamená, že občas do banky fyzicky nezájdete.

Nie sú dodávky energií predsa len príliš špecifickým odvetvím, aby bolo možné takéto porovnanie?

Ak trh funguje v spomínaných sektoroch, prečo by mali byť práve elektroenergetika a plynárenstvo výnimkou? Aj v energetike ide z pohľadu odberateľa o dodávku služby.

Dodávatelia nesú kreditné riziko

Okrem uvoľňovania cenovej regulácie vaše združenie hovorí aj o obmedzení vecnej regulácie, teda regulácie všeobecných obchodných podmienok. Čo by to prinieslo?

Všeobecné obchodné podmienky zo svojej povahy predstavujú individuálny zmluvný vzťah medzi zákazníkom a dodávateľom služby. Nie je dôvod, aby štát do tohto vzťahu vstupoval nad rámec pravidiel, ktoré určuje primárna legislatíva. V iných odvetviach regulácia všeobecných obchodných podmienok neexistuje.

Zatiaľ sme hovorili o domácnostiach. Ako ste však už načrtli, dodávatelia nie sú spokojní ani súčasnou úpravou vzťahov medzi nimi a napríklad distribučnými spoločnosťami.

Nastavenie vzťahov medzi dodávateľmi a ďalšími účastníkmi trhu s elektrinou a plynom je z nášho pohľadu bariérou pre hospodársku súťaž. Opäť príklad: predávate diaľničné známky a máte z toho určitú províziu. V minulosti ste predávali kolkové známky a tiež ste z toho mali províziu.

Dodávatelia inkasujú od koncových odberateľov v prospech distribučných spoločností a OKTE príslušné tarify a nemajú za to žiadnu odmenu. A pritom ide o službu, ktorá má pre distribučky či OKTE preukázateľnú a z pohľadu úspory ich nákladov vyčísliteľnú hodnotu.

Druhým aspektom tejto inkasnej služby je, že dodávateľ musí vopred uhrádzať 80 % až 100 % z predpokladanej sumy za dané služby vo forme záloh. Pravidlá ale nemyslia na situáciu, kedy odberateľ dodávateľovi nezaplatí. A nejde tu o prípady, kedy sa dá na strane dodávateľa predpokladať, že jeho potenciálny zákazník bude pravdepodobne rizikový, ale ide o situácie, kedy sa môže odberateľ stať insolventným takpovediac nepredvídateľne a zo dňa na deň.

Príkladom z minulosti je napríklad stavebný priemysel a insolventnosť celého radu subdodávateľov jednej z najväčších stavebných firiem v tejto krajine. Súčasným príkladom môže byť rastúci počet insolventných odberateľov v dôsledku zhoršenej ekonomickej situácie v dôsledku opatrení proti šíreniu koronavírusu.

Distribučky argumentujú, že iba dodávateľ má kompetenciu rozhodovať sa, s kým a za akých podmienok uzavrie zmluvu. Ja tvrdím, že dodávateľ nie je hazardér a ekonomický samovrah. Môže kalkulovať mieru rizika voči obchodnej príležitosti, ale nie je samovrah.

Nedávno jeden zo zástupcov distribučných spoločností prirovnal tému ku vzťahu bánk so spoločnosťami vydávajúcimi kreditné karty: vydavateľ karty nenesie riziko za to, či klient spláca banke kreditný úver. Ja by som ale doplnil, že vydavateľ karty si účtuje poplatok za jej vydanie a/alebo má províziu z obratu, ktorý je kartou vygenerovaný a súčasne banka nie je reguláciou limitovaná prenášať podľa svojho uváženia náklady spojené s vydaním a prevádzkou karty na samotného užívateľa karty.

Takže podľa vás dodávatelia sčasti znášajú kreditné riziko, ktoré prináleží distribučkám?

Každý jeden odberateľ, ktorý má elektromer alebo plynomer, je zároveň aj zákazníkom príslušnej distribučnej spoločnosti. Bodka.

Pre koncového odberateľa je takýto postup ale určite komfortnejší...

My nenamietame voči tomu, aby existovali zmluvy o združenej dodávke a teda aby bol dodávateľ jedinou obchodnou protistranou odberateľa. My len hovoríme, aby sa medzi dodávateľom a prirodzenými monopolmi, teda vo vzťahoch vytvorených rámcovou distribučnou zmluvou alebo zmluvou o zúčtovaní odchýlok aplikovali primerané súťažné podmienky.

Ak vzniká kvôli neplateniu faktúr koncovým odberateľom škoda za dodávku komodity, prináleží ju niesť výlučne dodávateľovi, pretože to je jeho hlavná podnikateľská činnosť.

Lenže súčasne škoda za TPS či TSS prináleží OKTE, škoda z nezaplatenej distribúcie prináleží prevádzkovateľom distribučných sústav. Každému podľa toho, čo je jeho hlavnou hospodárskou činnosťou. A je jedno, či danú hospodársku činnosť vykonáva „dobrovoľne“ v trhovom prostredí alebo „nedobrovoľne“ na základe zákona, keďže je subjekt tzv. prirodzeným monopolom.

Zmení sa regulácia?

V posledných rokoch odišlo zo slovenského trhu viacero menších dodávateľov energií. Napríklad spoločnosť Lumius, ktorá svoj odchod zdôvodňovala komplikovanou situáciou na trhu. Je situácia už zastabilizovaná alebo očakávate odchod ďalších dodávateľov?

Nehovorím za žiadneho konkrétneho dodávateľa, ale viem, že viacerí trochu aj čakali na výsledok februárových parlamentných volieb. S tým ako sa zmenila politická reprezentácia, sa môžu zmeniť aj názory štátu, kam má smerovať trh v oblasti dodávok elektriny a plynu.

Z exekutívy do opozície odišla politická strana, ktorej predseda sa netajil tým, že je fanúšikom silného regulačného rámca. Táto strana definovala energetiku viac ako desaťročie. V neposlednom rade súčasný a aj ten predošlý predseda ÚRSO boli nomináciou danej strany.

Na čo tým narážate?

Pozrite si zápisnice z niektorých rozporových konaní k vyhláškam ÚRSO. Ako som už skôr spomenul, v zamietavých stanoviskách k niektorým našim pripomienkam ÚRSO argumentuje negatívnym vplyvom na koncovú cenu pre odberateľa.

Neviem, či je práve toto poslanie regulačného úradu. Myslím si, že jeho úlohou nie je pozerať sa iba na spotrebiteľský záujem, ale skúmať opodstatnenosť nákladov.

Predpokladáte, že ÚRSO nejakým spôsobom zareaguje na vaše návrhy zmien v regulačnej politike? Je vôbec možné zmeniť touto cestou pomery v regulácii v sieťových odvetviach?

S ohľadom na doterajšiu prax a skúsenosti s ÚRSO, nemám veľké očakávania. Ale ako som spomenul už skôr, zmenila sa politická reprezentácia. Je úplne legitímne, ak by nová vláda a zvlášť Ministerstvo hospodárstva SR vyslali signál, že sa chceme viac hlásiť k cieľom, ktoré pre energetiku definuje Európska únia. Myslím si, že takéto signály ÚRSO ignorovať nemôže a ani nedokáže.

Čo konkrétne by sa teda muselo zmeniť v legislatíve, aby bolo uvoľňovanie regulácie tak, ako ho navrhujete, možné?

V zákone o regulácii stojí, že pre účely regulácie sa za zraniteľného odberateľa považuje každý odberateľ v domácnosti a podľa stanovených hraníc ročného odberu aj odberateľ – malý podnik. Prvý krok je opustiť túto plošnú definíciu.

V druhom kroku, ak chce štát zachovať cenovú reguláciu ako nástroj ochrany spotrebiteľa pre špecifické skupiny odberateľov, je potrebné definovať jednoznačné a adresné kritériá. A je tiež potrebné vyargumentovať, prečo by dané skupiny mali byť chránené. Takým argumentom môže byť napríklad ohrozenie tzv. energetickou chudobou, čo je stav, keby sa stávajú pre danú domácnosť dodávky elektriny a udržanie tepla v domácnosti ekonomicky neprístupnými.

Očakávate, že s novou vládou príde v tomto smere nejaká zmena?

Je to otázka na vládu a nové vedenie Ministerstva hospodárstva SR. Nerád by som špekuloval. Ale ak sa majú prijímať nové pravidlá regulácie, za dôležité pokladám načasovanie. Rokom 2022 začne nové regulačné obdobie. Pravidlá hry, tie najzákladnejšie, by sa počas hry samotnej meniť nemali.

Energiu z OZE chce vykupovať každý dodávateľ

Dodávateľ elektriny a plynu Innogy Slovensko sa nedávno stal aj dodávateľom tepla a chladu a ponúka komplexné riešenia v oblasti vykurovania, chladenia, vzduchotechniky a klimatizácie (HVAC). Bude rozširovanie portfólia takýmto spôsobom medzi dodávateľmi energií trendom?

Ako som už skôr povedal, z pohľadu zákazníka je dodávka elektriny či plynu dodávkou služby. Dodávka služby je v princípe rovnaká, nech ide o akékoľvek odvetvie. Pri odhade trendu by som sa preto nelimitoval otázkou, či k elektrine a plynu a príslušným energetickým službám pribudne napríklad dodávka tepla resp. energetické služby v teplárenstve.

Úplne bez problémov si viem predstaviť, že firma, ktorá je dnes vnímaná ako napríklad dodávateľ elektriny, bude o pár rokov dodávať všetky formy energií, k nim prislúchajúce energetické služby, ale aj napríklad telekomunikačné služby, internet, televíziu, poistenie áut, životné poistenie a kľudne s rozvojom tzv. „internetu vecí“ si tam predstavme trebárs aj službu dopĺňania stavu chladničky, ak sa vám minie napríklad mlieko.

A bude to fungovať aj naopak: telekomunikačný sektor bude konkurovať dnešným energetikám, lokálni online operátori vám ponúknu všetko pre vašu domácnosť, vrátane elektriny či energetických služieb. Pozerajme sa na dnešných dodávateľov energií ako na budúcich dodávateľov služieb.

SPP je od tohto roka povinným výkupcom zelenej energie, s vlastnou ponukou pre výrobcov však prišli aj menší alternatívni dodávatelia energií, napríklad Magna Energia. Je na trhu viacero dodávateľov, ktorí chcú takto konkurovať SPP?

Z pohľadu výrobcu z OZE alebo KVET je účasť na garantovanom výkupe právom, ktoré dáva legislatíva pri splnení formálnych podmienok. Nie je to však povinnosť. Aukciou určenému výkupcovi konkurujú na trhovej báze aj ďalší dodávatelia.

Takže je to už zabehnutá prax?

Ani v minulosti všetci podporovaní výrobcovia nepredávali elektrinu iba distribučným spoločnostiam, resp. nimi povereným obchodníkom (tie boli povinnými výkupcami do konca vlaňajška – pozn. red.).

Dá sa nejako zovšeobecniť, pre ktorých výrobcov je výhodné uvažovať o inom ako povinnom výkupcovi, teda SPP?

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.