Ján Karaba: OZE sú pre MH SR trpené dieťa Bruselu, stratégia ďalšieho rozvoja je nejasná

Aké sú náklady na obnoviteľné zdroje energie (OZE) a prečo ich rozvoj na Slovensku stojí? Čo prinesú aukcie na nové OZE? Budú sa niektoré elektrárne zatvárať po tom, čo ich výrobcovia stratia podporu prostredníctvom tzv. doplatkom?

O týchto a ďalších témach sme hovorili s novým riaditeľom Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu a OZE (SAPI) Jánom Karabom.

Výrobcovia z OZE sú otroci systému

Slovensko by v roku 2020 malo podľa záväzku voči EÚ dosiahnuť podiel OZE na koncovej spotrebe energie na úrovni 14 percent. Podľa posledných čísel za rok 2018 sme na takmer 12 percentách. Podarí sa nám ten cieľ splniť?

Nie je to realistické. Na dosiahnutie  tých dodatočných dvoch  percent do konca tohto roku neexistuje žiaden prostriedok. Nie sú vymyslené také opatrenia, ktoré by dokázali kompenzovať to, čo sme doteraz nedobehli.

Tým zrejme narážate na roky trvajúci tzv. stopstav pre pripájanie nových zdrojov.

Zaostávanie má určite so stopstavom súvis. Zastavil sa rozvoj nových obnoviteľných zdrojov, vrátane lokálnych zdrojov, ktoré by kvalitu siete nijako neovplyvnili. Okolo roku 2013 sme stav zakonzervovali a odvtedy podiel OZE narastal iba veľmi málo alebo dokonca klesal, pretože stúpala koncová spotreba energie.

Ján Karaba | Foto: Energie-portal.sk

Lokálne zdroje je na Slovensku možné pripájať od vlaňajška podľa limitov, ktoré určilo MH SR. Na aktuálny rok sú limity nižšie ako v predošlom roku. Ako sa na to pozeráte ako spoluautor konceptu lokálneho zdroja?

Potenciál lokálnych zdrojov je veľmi veľký, a to nielen v dimenziách súčasnej legislatívy, ale aj v súvislosti s rôznymi inými koncepciami, ktoré sa týkajú vlastnej spotreby. Sú veľkí odberatelia, ktorí si potrebujú  niekde nakúpiť zelenú energiu, navyše, objem potrebnej energie bude musieť rásť aj kvôli novému Green Dealu (Európskemu zelenému dohovoru – pozn. red.). Veľké podniky budú musieť byť zelenšie a nebudú mať ako.

Podniky by si ideálne mali budovať nejaké vlastné kapacity, v opačnom prípade by mali vedieť niekde obnoviteľnú energiu nakúpiť. Lenže takáto možnosť tu nie je. To isté budú riešiť všetky podniky v EÚ, tým pádom sa zelené certifikáty rozpredajú. Na Slovensku je, navyše, legislatíva, ktorá znemožňuje mať podporu a zároveň predávať certifikáty, teda záruky o pôvode elektriny.

Lokálne zdroje by problém riešili?

My hovoríme, že cestou sú práve lokálne zdroje. Kvôli legislatíve ale nastáva ten problém, že pokiaľ lokálny zdroj nechcete mať oddelený od distribučnej sústavy, musíte ich mať pripojené. Tým sa vraciame k stopstavu. Ten je stále platný, aktuálne sa z neho iba urobila výnimka.

Určitý pokrok teda ale nastal. Lokálne zdroje predsa je možné pripájať.

Samo ministerstvo hospodárstva síce nastavilo pre pripájanie lokálnych zdrojov jednoduchý proces, ale keď sa obrátite so žiadosťou o pripojenie na distribučnú spoločnosť, zistíte, že je to proces na šesť mesiacov. A to hovorím len o samotnom pripájaní.

Legislatíva je nedostatočná, výrobcovia mali očakávania, že to bude jednoduchšie, ale v skutočnosti je celý proces podriadený záujmom distribučných spoločností. Niekedy mám pocit, že Zákon o podpore OZE by sa mal skôr volať zákon o podpore distribučiek. Problémy distribučných spoločností sa pritom doteraz nepodarilo uspokojivo rozlúsknuť, stále sa rieši tzv. historický dlh. Na všetko ale doplácajú výrobcovia, ktorých nikto nechce pustiť do siete.

Ako konkrétne podľa vás legislatíva výrobcov brzdí?

Aký zmysel má, napríklad, limit 500 kW pre lokálne zdroje? Ministerstvo nevie. My sme navrhovali 5 MW a nevylučovali sme kogeneráciu. Oni ju vylúčili. Ministerstvo na jednej strane určilo, že lokálny zdroj môže využívať iba OZE, na druhej strane  sa aletvrdí, že lokálne zdroje zvyšujú potrebu regulácie sústavy. Práve toto ale mohlo byť zabezpečené tým, že na lokálnych úrovniach by sa pripájali aj stabilné lokálne zdroje, napríklad na úrovni kogenerácie alebo trigenerácie.

Opäť je problém v tom, že do legislatívy sa nedostalo to, čo dáva z technického a ekonomického hľadiska zmysel. Ak niekde kapacita chýba, prečo by si ju niekto nemohol vybudovať za vlastné financie, napríklad, v miestnej distribučnej sústave? Dnes to nejde. Pretože je stopstav.

Ale veď stopstav neplatí, hovorili ste o výnimke.

Povedzme si na rovinu, čo stopstav vlastne znamená. Stopstav znamená, že SEPS na neurčito  vyhlásila nejaké opatrenie, ktorým distribučkám nakázala, aby sa nepripájali nové decentrálne zdroje, dokiaľ sa nevyhodnotí ich vplyv na sústavu a možnosti ich ďalšieho pripájania. Distribučky to, samozrejme, veľmi príhodne využili, pretože im takéto zdroje generovali dodatočný deficit, na mysli mám všetky tie OZE, ktorým museli vyplácať doplatok. Zo strany ÚRSO to údajne nedostali uznané. Otázka je, či tomuto naratívu veríme.

Vy mu veríte?

Asi to tak bolo, ale o akých číslach hovoríme? Nevieme presne, v akom rozsahu k tomu dochádzalo, pretože to nikto nepovie do zmysluplných detailov. Distribučky sa hádajú o stovky miliónov eur a my o tom nevieme vôbec nič. Potom príde list z ÚRSO, ktorý im to zrazu uznáva. Z ničoho nič. Toto nepochopiteľné uznanie zo strany ÚRSO nemá pritom podľa nás žiadnu právnu váhu. Nakoniec však treba všetko zaplatiť zo štátneho rozpočtu.

My ako výrobcovia sme otroci tohto systému, pretože na nás dopadá všetka vina. Rozvíjať obnoviteľné zdroje je u nás aj z tohto dôvodu veľmi ťažké, a to ani v prípade, keď na to výrobca nechce čerpať nijaké dotácie.

MH SR žije vo vlastnom svete, OZE sú najlacnejšie

V novom Národnom energetickom a klimatickom pláne (NECP) je cieľ pre podiel OZE do roku 2030 stanovený na 19,2 %. Náklady na dosiahnutie tohto cieľa ministerstvo odhadlo na 4,3 miliardy eur. Nie je to príliš vysoká cena za rozvoj OZE?

To číslo nemusí byť prehnané, nepoznáme ale metodiku ministerstva, nevieme, ako sa k údaju dopracovalo. Keď som sa na to ministerstva pýtal, dostal som odpoveď, že je to súčin investičných nákladov na jednotku inštalovaného výkonu daného druhu OZE a predpokladaný prírastok výkonu. Vyšlo im 4,3 miliardy. Mohlo to byť päť, mohlo to byť šesť, možno menej. Podstatné je, že to nie sú verejné zdroje, hovoríme o súkromných investíciách. Ministerstvo ale o tých miliardách hovorí, ako by to boli náklady pre štát, v skutočnosti ich pritom budú platiť investori, ktorí sa rozhodnú budovať nové zdroje.

Ján Karaba | Foto: Energie-portal.sk

Nezaplatí aj to ale v konečnom dôsledku spotrebiteľ v cene elektriny?

Nie. To sú investičné náklady, nie prevádzková podpora. Nevieme, ako sa tieto náklady premietnu do koncovej ceny, takáto analýza sa nerobila. Ministerstvo jednoducho vyhlásilo, že OZE sú pridrahé na základe tohto jediného čísla, investičných nákladov v objeme 4,3 miliardy. To je ale veľmi slabý argument.

Takže cieľ pre podiel OZE do roku 2030 mohol byť podľa vás vyšší?

Prepracovanú trajektóriu rastu OZE sme poskytli ministerstvu my a ministerstvo to akceptovalo. Pomerne konzervatívne sme spočítali, čo je realistické so zohľadnením toho, ako sa budú vyvíjať existujúce zdroje. Ministerstvo v pôvodnej verzii NECP počítalo s tým, že súčasné kapacity budú fungovať do roku 2030, čo vôbec nemusí platiť. Najmä v oblasti bioplynových staníc je to veľký problém.

Prečo?

Bioplynové stanice bez doplatku nebudú fungovať. Jedine tie, ktoré účinne využijú aj teplo a možno nebudú doplatok potrebovať, aj tie však čelia problému v tom zmysle, že musia mať surovinu zabezpečenú z vlastných kapacít. Ak budú závislé od trhového vývoja ceny suroviny, nemusí im to ekonomicky vychádzať.

Ak platí, že rozvoj OZE by nepredstavoval záťaž pre verejné financie, prečo potom štát  rozvoj OZE brzdí?

Ministerstvo jasne deklarovalo, o čo mu ide: atómová energia a veľké teplárenstvo. Pre ministerstvo sú OZE iba trpené dieťa Bruselu, Slovensko podľa ministerstva OZE vlastne vôbec nepotrebuje. Napríklad kapitola NECP, ktorá sa mala týkať OZE, bola celá iba o teplárenstve. V prípade teplárenstva síce NECP nejaké OZE rieši, ale my nevieme ako, presne vyčíslené to nebolo.

Opatrenia NECP v oblasti OZE sa týkajú iba teplárenstva, akékoľvek kroky pre dosiahnutie konkrétnych cieľov zvýšenia kapacity veternej energie na 550 MW či fotovoltiky na 1200 MW tam chýbajú. Ministerstvo si jednoducho adoptovalo naše čísla, ale neuviedlo k tomu žiadne opatrenia, pretože s týmto rozvojom OZE od začiatku nerátali.

Riaditeľ odboru energetiky MH SR Ján Petrovič tento postup vlani obhajoval tým, že teplárenstvo musí dostať prioritu, pretože pre dosiahnutie cieľov OZE bude kľúčové.

Ministerstvo si podľa mňa myslí, že niektoré druhy OZE sa nebudú rozvíjať. A basta. Lenže ony sa nerozvíjajú napríklad aj preto, že sme im dali stopstav.

Poznám, napríklad, množstvo projektov veterných elektrární, ktoré sa zastavili len kvôli tomu, že nedostali povolenie na pripojenie od SEPS. Inak by už tie projekty boli zrealizované. Dôvodom predsa nie je, že by na Slovensku nefúkalo. Fúka tu síce menej ako, napríklad, na severe Nemecka, ale na druhej strane technologický pokrok je rýchly a dnes sme už úplne inde ako pred 10 rokmi.

Myslím, že aj v prípade veternej energie je tu veľký potenciál, potrebné je však odstrániť prekážky, ktoré teraz rozvoju bránia. To sa žiaľ v NECP nijako neodrazilo, pretože ministerstvo nijaké prekážky nevníma. Žije totiž vo vlastnom svete, ktorý nie je reálny.

Ján Karaba | Foto: Energie-portal.sk

Sú dnes OZE lacnejšie ako konvenčné zdroje energie?

Odkedy sa začali na globálnej úrovni rozvíjať schémy garantovaných výkupných cien, investičné náklady na fotovoltiku poklesli o 70 až 80 %. Umožnil to technologický pokrok, ale aj masová výroba.

Dôležitejšie je ale porovnanie vo vzťahu k iným zdrojom energie.

Fotovoltika a veterná energia sú globálne najlacnejšie zdroje energie. Geotermálna energia by mohla byť lacná, ale musia na to byť podmienky, aké má, napríklad, Island. Aby sme vedeli geotermálnu energiu premieňať na elektrinu na Slovensku, museli by sme ísť veľmi hlboko. V prípade solárnej a veternej energie ale nie je čo riešiť.

Zaujímavé je, že sa vôbec nehovorí o cene jadrovej energie a náklady na jadro sa nespomínajú ani v NECP. Na OZE chcelo ministerstvo uplatňovať princíp hodnoty za peniaze, na jadrovú energiu nie.

Veterné parky na Slovensku sú otázkou času

Prvá vlna podpory pre OZE cez garantované ceny bola v roku 2009. Výrobcovia vtedy dostali garanciu výkupných cien na 15 rokov, čo znamená, že už o päť rokov prestanú byť podporovaní tzv. doplatkom. Čo nastane potom? Dokážu fungovať aj bez doplatkov alebo budú tieto elektrárne zatvárať?

Bude to, samozrejme, závisieť od trhových podmienok. Buď sa výrobcom oplatí tieto elektrárne ďalej prevádzkovať a budú svoju produkciu predávať sami, resp. cez povinného výkupcu, alebo si výrobcovia nájdu iného výkupcu, možno už budú existovať schémy na dodávku zelenej energie. Zaujímavou otázkou budú záruky o pôvode elektriny, pretože tie budú mať hodnotu ešte aj samy o sebe.

Existuje ale možnosť, že významná časť výrobcov, ktorí dnes poberajú doplatky na OZE, o päť rokov prestane vyrábať, pretože sa im to už bez podpory nevyplatí?

Áno, aj taká možnosť existuje.

Ktorí výrobcovia budú najohrozenejší?

Principiálne by sa to nemalo týkať fotovoltiky, fotovoltické elektrárne by mali byť pomerne rezistentné, pretože ich prevádzkové náklady sú naozaj veľmi nízke. Nehovoríme teraz o G-komponente, lebo ten keď zostane v platnosti, tak aj tieto zdroje budú stratové. Omnoho väčší problém môžu mať napríklad bioplynové stanice a biomasové zariadenia.

Prečo?

Bioplynky dostávajú podporu na úrovni okolo 130 eur za MWh, čiže omnoho menej ako fotovoltika. Majú však veľmi vysoké prevádzkové náklady, potrebujú surovinu, a majú vlastnú pomerne vysokú spotrebu energie. Bude to obrovský problém, z biomasy a bioplynu totiž na Slovensku pochádza podstatne viac energie než z fotovoltiky, je to okolo 290 MW výkonu a takmer 1900 GWh elektriny ročne, čiže až trojnásobne viac ako fotovoltika.

Ján Karaba | Foto: Energie-portal.sk

Ako SAPI zastupujete len fotovoltikov alebo aj výrobcov z iných zdrojov?

Už niekoľko rokov do našej agendy zahŕňame všetky druhy OZE. Okrem fotovoltiky zastupujeme bioplynové stanice, biomasové elektrárne, Zväz malých vodných elektrární, a najnovšie aj Slovenské elektrárne, ktoré majú vo svojom portfóliu takmer všetky druhy OZE a sú dominantným výrobcom na Slovensku. Aktuálne máme ambíciu, aby sme zastrešili aj veternú energiu, keďže v najbližších rokoch by sa mohla konečne rozvíjať aj tá.

Sú na trhu už nejakí záujemcovia, ktorí by na Slovensku chceli stavať veterné parky?

Samozrejme, sú tu už dlho, ale čo mali robiť? Teraz sa situácia mení, takže sú, pochopiteľne, aktívnejší.

Myslím si, že rozvoj veternej energetiky aj u nás je len otázkou času. Máloktorý zdroj energie dokáže urobiť to čo vietor. Zoberte si, že dnes dokážete bežne postaviť 4 MW on-shoreturbínu. V prípade fotovoltiky by ste na tých istých 4MW potrebovali zhruba šesť hektárov územia.

Výrobcovia si musia zvykať na trh

Prejdime k aktuálnemu problému, ktorý sa týka niekoľkých desiatok najmä väčších výrobcov. Tí od nového povinného výkupcu zelenej energie, SPP, koncom vlaňajška dostali zmluvy, podľa ktorých by trvalo stratili nárok na podporu. Prečo k tomu podľa vás došlo?

Nemyslím si, že by to bol zámer SPP, je to čisto nezvládnutý proces. Ani vyhlasovateľ aukcie, ministerstvo, ani samotné SPP si podľa mňa neuvedomili, že sú tu tri kategórie výrobcov. Jednu z nich úplne prehliadli. Spadajú do nej výrobcovia, ktorí majú nárok na to, aby od nich SPP odkupoval elektrinu, ale nemajú právo na podporu prevzatím zodpovednosti za odchýlku. SPP po právnej stránke nebol vôbec pripravený na to, aby podchytil túto kategóriu výrobcov.

Chcete povedať, že SPP, ktorý sa sám prihlásil a zvíťazil z aukcii MH SR, nebol na novú funkciu povinného výkupcu pripravený?

Pre mňa to bolo ukážkou toho, ako sa profesionálni energetici dokážu v niektorých veciach fatálne pomýliť, keď celú jednu skupinu výrobcov vôbec nezachytili. Títo výrobcovia sa kvôli tomuto omylu dostali do situácie, kedy hrozilo, že distribučky ich vypnú kvôli chýbajúcim zmluvám.

SPP je povinným výkupcom zelenej energie, objavili sa však už aj alternatívni výkupcovia. Pre ktorých výrobcov môže byť atraktívne predávať svoju elektrinu inému výkupcovi ako SPP? 

Mám predstavu, pre ktorých výrobcov sa to môže oplatiť, ale neviem, koľko výrobcov má reálny záujem ísť touto alternatívnou cestou. Dôležitú úlohu zohráva financovanie a banky, ktoré poskytujú úvery. Pre malých výrobcov nie je jednoduché všetko si spočítať. Malí výrobcovia z OZE tento problém doposiaľ nemuseli riešiť, neexistoval tu trh, všetku energiu jednoducho predávali do sústavy a dostávali za to výkupnú cenu.

Ján Karaba | Foto: Energie-portal.sk

Viete aspoň odhadnúť, aká časť výrobcov by mohla odísť od SPP k iným výkupcom?

Budem úprimný, neviem. Fotovoltikom sa to zrejme robiť neoplatí. Dôvodom je, že ISOT, teda systém krátkodobého trhu s elektrinou, na ktorý je naviazaný doplatok, sa vyvíja veľmi zvláštne. Výkupná cena pre OZE je zložená z ceny vykupovanej energie, ktorá sa odvíja od ISOT-u, a z doplatku, ktorý sa vypočítava ako rozdiel garantovanej ceny a spotových cien na ISOT-e. Výhodnosť je v tomto prípade veľmi ťažké spočítať, nespráva sa to ako bežná cena elektriny, pri ktorej platí, že existuje špička a útlm, ISOT sa správa inak.

Pozitívom každopádne je, že je to trhový prvok a výrobcovia si musia zvykať. Nie je ďaleko čas, kedy budú musieť na trhovom princípe fungovať aj výrobcovia z OZE.

Aukcie nesmú prísť bez diskusie

Novým trhovým prvkom v systéme podpory OZE majú tiež byť aukcie. Ministerstvo malo pôvodne zverejniť podrobnosti o prvej aukcii na prelome rokov 2019 a 2020, dnes sme na konci januára a verejnosť stále nevie nič. Máte o pripravovanej aukcii nejaké informácie?

Podľa mojich informácií bude veľkým úspechom, ak sa to stihne vôbec do volieb. Pripravujeme otvorený list, v ktorom upozorníme ministerstvo, ako by mala aukcia vyzerať, aby bola čo najúspešnejšia. Nielen z pohľadu výrobcov, ale aj udržateľnosti systému, napríklad, aby boli predikovateľné systémové náklady. Jedna vec je vytvoriť aukciu, druhá vec je, čo bude výsledkom tej aukcie, ktorý budeme vidieť možno o rok a pol, možno o tri roky.

O nastavení aukcie sa dá zatiaľ len špekulovať, viete však – možno na základe skúseností zo zahraničia – priblížiť, ako bude vlastne aukcia prebiehať?

Princíp je jednoduchý. Prihlásite sa, ponúknete cenu a pokiaľ sa zmestí do bidovacích cien, ktoré sú vzhľadom na  maximálny povolený výkon aukcie, teda 30 MW, dostanete právo uzatvoriť zmluvu s OKTE zmluvu o príplatku a na 15 rokov dostanete garantovanú cenu.

V aukcii teda vyhrá výrobca s najnižšou cenou?

Áno, ale nebude to jediný výrobca. Jeden subjekt má totiž právo len na niekoľko zdrojov. Som zvedavý, ako to ministerstvo upraví. Vyhláseniu aukcie by ale malo predchádzať minimálne jedno diskusné kolo, workshop alebo okrúhly stôl. Ministerstvo by malo získať aspoň nejakú predstavu o záujme a možnostiach výrobcov ešte pred vyhlásením samotnej aukcie.

Zaujímavé je, že hoci zatiaľ nepoznáme podrobnosti ani o prvej aukcii, ministerstvo plánuje v tomto roku hneď niekoľko aukcií. Tie majú priniesť väčšie zdroje OZE, od ktorých si ministerstvo sľubuje, že potiahnu celkový podiel OZE nahor. Veríte tomuto plánu?

Musíme si uvedomiť, že sa blížia voľby. Jedna vec je niečo povedať, druhá vec je to zrealizovať. V NECP, napríklad, nie je nijaký odhad, aké kapacity OZE vďaka aukciám vzniknú. Nič nevieme a ani ministerstvo nič nevie, inak by o tom už informovali. 

Ako vnímate nastavenie aukcie na 30 MW výkonu?

Aby bol aukčný systém efektívny, musí byť pre väčšie kapacity. Čím väčšie kapacity, tým nižšia cena. Problémom sú ale aj sieťové poplatky, ktoré všetko ešte predražia.

Účastníci aukcie musia, napríklad, zohľadniť G-komponent, ktorý je podľa aktuálnej legislatívy povinný pre všetkých výrobcov s výnimkou malých vodných elektrární. Pre fotovoltiku je to asi 20 eur za MWh, čo znamená, že ak budete v aukcii ponúkať cenu elektriny za MWh, musíte si k nej pripočítať 20 eur. Ďalších 10 - 20 % môžu predstavovať pripojovacie poplatky, ktoré stoja 100 000 eur na MW na úrovni VN.

Ján Karaba | Foto: Energie-portal.sk

Tých 100 000 eur sú náklady distribučných spoločností spojené s pripájaním?

Určite nie. ÚRSO schválil úplne nezmyselnú reguláciu sieťových poplatkov, pretože ich naviazali na celkové náklady distribučiek, nie na marginálne náklady spojené s daným výrobcom.

Je možné, že do aukcie sa zapoja aj špekulanti, ktorí pôjdu do aukcie s dumpingovou cenou s tým, že si neskôr, lobbingom „vybavia“ zrušenie G-komponentu?

To je iba špekulácia. Ale ironicky môžem povedať, že aspoň by vybavili zrušenie nezmyselného poplatku a výrobcom by to pomohlo. Systém by sa mal nastaviť férovejšie.

Tieto nové zdroje evidentne nemajú nič spoločné so zavedením G-komponentu v roku 2013. G-komponent vznikol kvôli starým zdrojom, kvôli prístupu ÚRSO voči oprávneným nákladom distribučiek. SAPI je, napokon, presvedčená, že G-komponent je v hlbokom rozpore aj so súčasnou európskou legislatívou.

Kvôli G-komponentu hrozia exekúcie

Zrejme narážate na nariadenie Európskej únie, ktoré určuje, ako sa majú zavádzať sieťové poplatky. ÚRSO v novej vyhláške trvá na G-komponente, aj keď nariadenie EÚ explicitne hovorí o nediskriminačnom princípe pri uplatňovaní týchto poplatkov.

A to zďaleka nie je jediný problém. Postup ÚRSO preto chceme napadnúť v Bruseli, už na tom pracujeme. Rozpor medzi našou vyhláškou a legislatívou EÚ dokonca priznáva aj samotná Komisia, ale čaká na nejaký podnet.

G-komponent je síce podľa rozhodnutia Ústavného súdu protiústavný, ale medzičasom sa dostal do zákona. To celú situáciu nekomplikuje?

Pozor, priamo G-komponentv zákone nie je. V zákone je zmluva o prístupe. Je to veľmi sofistikovane nastavený systém, pričom tento časť zákona podľa nás určite nenapísalo ministerstvo hospodárstva.

Do legislatívy sa dostalo neoprávnené dodávanie do sústavy, ktoré údajne poškodzuje distribučné spoločnosti. Nerozumiem, akým spôsobom, keď je elektrina dodávaná konkrétnemu subjektu,ktorý dokonca preberá zodpovednosť za odchýlku. Toto však bolo oficiálne zdôvodnenie, prečo bolo potrebné upravovať zákon, hoci všetci vieme, že v skutočnosti išlo o legalizáciu G-komponentu.

Výrobcom sa ale na súdoch s distribučkami relatívne darí, viacero krajských súdov rozhodlo, že distribučné spoločnosti musia výrobcom sporné poplatky vrátiť. Môže sa celý spor vyriešiť súdnou cestou?

Lenže distribučky sa odvolávajú a dovolávajú. Rozlúsknuť by to aktuálne mal Najvyšší súd. Ten má na stole už množstvo podnetov, množstvo dovolaní, množstvo urgencií, ale stále nevie rozhodnúť.

Ján Karaba | Foto: Energie-portal.sk

Takže z peňazí, ktoré krajské súdy nariadili distribučkám vrátiť výrobcom, ešte výrobcovia nevideli nič?

Neviem o všetkých súdnych sporoch. My, naopak, registrujeme už viacero prípadov, kde sa výrobcovia dostali až do štádia exekúcie, ale tieto exekúcie u distribučiek sa odložili kvôli tomu, že bolo podané dovolanie na Najvyšší súd. Distribučky využívajú všetky dostupné prostriedky. Na Najvyšší súd v jednom prípade poslali 50-stranové dovolanie, v ktorom splietajú všetko možné.

Jahnátkov prísľub sa nenaplnil

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.