Potopa, nášľapná mína, Čierny Peter, spúšť. To, čo tu ostane po tejto vláde by sa dalo určite opísať aj ďalšími prirovnaniami. A to nielen v súdnictve, zdravotníctve, školstve, ale aj v energetike.
Viac ako desaťročie ničenia trhu, obmedzovania inovácií, politických zásahov, predražovania cien, alobalu, či inokedy zase strkania hlavy do piesku majú jedného menovateľa – stranu Smer-SD.
Keď Robert Fico v roku 2006 prvýkrát nastúpil do vlády, jeho prioritou boli nie sociálne istoty, či zodpovedná zmena, ale zabezpečiť strane peniaze. Ideálne vlastnou hlavou.
Energetika sa ukázala dostatočne silnou dojnou kravou. Napríklad do podpory regiónu hornej Nitry prostredníctvom dotovaného pálenia už vtedy tiekli milióny.
Robert Fico sa nezdráhal, obliekol si banícku uniformu a vyrazil do terénu. V Prievidzi sa odvtedy ukazoval pravidelne. O jednom z možných motívov sme sa dozvedeli až v roku 2015, keď prehovorila manželka bývalého poslanca za stranu Smer-SD Vladimíra Jánoša.
Kauzu peňazí v alobale síce následne vyšetrovateľ odložil ad-acta, no po spoločnom tlaku opozície, aktivistov a Európskej komisie sa nám podarilo aspoň stanoviť rok 2023 ako konečný pre dotovanie výroby elektriny z nekvalitného uhlia.
Nášľapná mína Mochovce
Ďalšou sekerou, ktorú zaťal Robert Fico do slovenskej energetiky sú Mochovce.
Z môjho pohľadu ide o najväčšiu nášľapnú mínu pre budúcu vládu.
Kvôli dostavbe tretieho a štvrtého bloku je založený všetok majetok Slovenských elektrární. V tejto spoločnosti má Slovensko 34 % podiel a pokiaľ nebudú dostavané načas, veritelia si uplatnia svoje záložné práva a buď o všetko prídeme alebo ich budeme musieť za draho vykúpiť.
Jeden variant horší ako druhý. No a maslo na hlave má opäť Robert Fico.
Bol to práve on, kto v roku 2008 dotlačil do dostavby Mochoviec talianskeho spoločníka Enel. Ten však s výstavbou jadrových elektrární mal presne nulovú skúsenosť a za odmietnutím najať generálneho dodávateľa mohla byť ako začiatočnícka chyba, tak aj klientelizmus.
Napokon je verejným tajomstvom, že Ficov vtedajší poradca pre energetiku je majiteľom firmy, ktorá si z rozpočtu Mochoviec za posledných 10 rokov vytiahla v priemere 45 miliónov eur.
Rovnako talianska strana čelí viacerým podozreniam z predražovania dodávok, pričom minulý rok bol dočasne zadržaný ex-šéf Slovenských elektrární a priamo v Mochovciach zasahovala už aj NAKA.
Je preto paradoxné, ako v tomto prípade strčila táto vláda hlavu do piesku. Minister Žiga sa za celé štyri roky ukázal v elektrárni presne jedenkrát, jeho stranícky šéf Robert Fico ani raz.
A to mal ako člen hospodárskeho výboru osobnú pozvánku na stole hneď dvakrát. Sľuby súčasného riaditeľa Slovenských elektrární o tom, že už iba tri mesiace prichádzajú pravidelne každý kvartál a obávam sa, že už im ani sám neverí.
Po 13-krát odloženom termíne spustenia a viac ako dvojnásobne predraženom rozpočte, žiaľ, stále nevidíme ani len svetlo na konci tunela. Našťastie naprieč politickým spektrom panuje zhoda na nutnosti Mochovce dokončiť, dovolím si však dodať, že za dodržania všetkých bezpečnostných a technických predpisov. A následného vyvodenia trestnoprávnej, ako aj majetkovej zodpovednosti.
Obnoviteľné zdroje financovania kamarátov
S jedlom ale rastie chuť alebo veľká kopa pýta viac. V roku 2009 tak vtedy minister Jahnátek pripravil zákon o podpore obnoviteľných zdrojov a na konci roku sa na ňom nabalili ľudia z pozadia strany Smer-SD.
Mená ako Jozef Brhel, Ladislav Lazár, Tomáš Malatinský či Peter Chudík sa stali ukážkou toho, ako sa dá v mene inovácií a ochrany životného prostredia pokútne zbohatnúť.
Víkendové rozdávanie kapacít na SEPS v decembri roku 2009 pokazilo renomé obnoviteľným zdrojom energie a na tento biznis pre pár vyvolených sa skladáme dodnes.
Celkovo politické zásahy do cien elektriny stoja dnes slovenské domácnosti v priemere 80 eur každý rok. Ich odstránenie, alebo obmedzenie musí byť prioritou pre novú vládu.
Podpora výroby energie z obnoviteľných zdrojov má však ešte jednu tienistú stránku. Distribučné spoločnosti, ktoré podporu vyplácali výrobcom, si ich následne nárokovali v takzvanej tarife za prevádzkovanie systému. Túto schvaľuje každoročne ÚRSO. Politicky ovládaní nominanti na jeho čele ale mali jasný príkaz – zvýšenie koncovej ceny elektriny nesmie prejsť.
A tak kým podpora bola vyplácaná v plnej výške, distribučky dostali schválené vždy menej.
Toto v menej „stabilných“ cenách energií. Ich nárok však časom rástol a dnes sa hovorí o takzvanom historickom dlhu vo výške 320 miliónov eur. A tak si vláda v decembri minulého roku sadla a prijala uznesenie, ktorým zaviazala budúceho ministra financií do konca júna 2020 nájsť 180 miliónov eur na zníženie tohto dlhu a budúcemu ministrovi hospodárstva, aby ich do konca júla 2020 aj vyplatil.
A to aj napriek tomu, že rozpočet je už dnes naplánovaný ako deficitný a ďalších nášľapných mín pre vládu v ktorej Smer-SD už s najväčšiu pravdepodobnosťou nebude, sú desiatky. Skrátka, po nás potopa.
No a potom je tu Robertom Ficom zoštátnené SPP, ktoré do dnešného dňa vytvorilo stratu viac, ako pol miliardy eur, politická bábka menom Jahnátek na regulačnom úrade, či teplárenské nevoľníctvo, vďaka ktorému máme na Slovensku ceny tepla vyššie, ako vo Fínsku.
Ako sa hovorí, kto robí, robí aj chyby. Ale robiť iba chyby, evidentne úmyselne, je už trestným činom. Takže padni komu padni platí aj v energetike.
A s upratovaním sa musí začať od podlahy.
Riešenia aj odhodlanie sú na stole, už si len v sobotu správne vybrať.
Karol Galek
Autor je podpredsedom strany Sloboda a Solidarita,
kandiduje v parlamentných voľbách.
Príspevok je autorským článkom zaslaným redakcii. Názory prezentované v ňom môžu, ale nemusia vyjadrovať názor redakcie denníka Energie-portal.sk.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.