Súdny prípad výrobného podniku, ktorý v rámci svojej činnosti odoberal elektrinu pochádzajúcu zo zásobovacej siete na účely jej uchovania v akumulátoroch.
Nemecký Spolkový finančný súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorého predmetom bola otázka, či právo Únie vyžaduje, aby sa v prípade vrátenia sumy dane z elektriny, ktorá bola neoprávnene vybratá z dôvodu nesprávneho uplatnenia vnútroštátneho ustanovenia prijatého na základe možnosti priznanej členským štátom smernicou Rady 2003/96/ES (ďalej ako „smernica“), táto suma zvýšila o úroky (z omeškania).
Podstatu tohto konania tvorí skutočnosť, že spoločnosť XY ako účastník sporu (ďalej ako „spoločnosť“) je výrobný podnik, ktorý v rámci svojej činnosti odoberal elektrinu pochádzajúcu zo zásobovacej siete na účely jej uchovania v akumulátoroch.
Spoločnosť vo svojom daňovom priznaní (za rok 2010) následne deklarovala objem odobranej elektriny a zvolila si uplatnenie zníženej sadzby dane podľa nemeckého vnútroštátneho práva. Možnosť daňovej úľavy, odpustenia dane, ako aj možnosť odstupňovať jednotlivé druhy odberu elektriny vyplýva zo smernice pre všetky členské štáty, teda aj pre Nemeckú spolkovú republiku.
Relevantným je najmä článok 17 ods. 1 písm. a) tejto smernice, podľa ktorého:
„1.Za podmienky, že sa dodržiavajú minimálne úrovne zdaňovania predpísané touto smernicou v priemere za všetky podniky, smú členské štáty uplatňovať daňové úľavy na spotrebu energetických výrobkov používaných na vykurovacie účely alebo na účely článku 8 ods. 2 písm. b) a c) a na elektrinu v týchto prípadoch:
a) v prospech energeticky náročného podniku...“
Podľa legálnej definície „energeticky náročného podniku“ obsiahnutej v smernici možno spoločnosť považovať za takýto druh podniku. Nemecký Hlavný colný úrad B (ďalej len „úrad“) však voči tejto spoločnosti uplatnil základnú (nie zníženú) sadzbu dane, ktorú spoločnosť zaplatila.
V rámci iného súdneho konania týkajúceho sa dane z roku 2006 sa konštatovalo, že bola uplatniteľná znížená sadzba dane. Na základe tohto skoršieho rozhodnutia úrad v tejto veci v roku 2013 vydal opravné rozhodnutie k roku 2010 a vrátil sumu, ktorá bola neoprávnene zaplatená, pretože sa domnieval, že spoločnosť aj v tomto prípade mala právo na uplatnenie zníženej daňovej sadzby. Spoločnosť v roku 2014 následne žiadala, aby bola vrátená suma zvýšená o úroky z omeškania, čo úrad odmietol zaplatiť.
Spoločnosť sa preto obrátila na nemecký súd, ktorý zamietol žalobu. Odôvodnil to tým, že právo Únie neukladá povinnosť navýšiť vrátenú sumu o úroky z omeškania, pretože odoberanie elektriny na účely nabíjania akumulátorov nespadá do pôsobnosti smernice a zároveň preto, že uplatnenie daňovej úľavy dotknutého subjektu (resp. uplatnenie zníženej daňovej sadzby) je fakultatívne, a právo Únie nevyžaduje vyplatenie úrokov z takého vrátenia dane.
Spoločnosť podala opravný prostriedok a Spolkový finančný súd, ako súd príslušný rozhodnúť o tomto opravnom prostriedku, podal návrh na Súdny dvor EÚ (ďalej ako „SD“) na začatie prejudiciálneho konania o vyššie uvedenej otázke a prerušil súdne konanie do doby, pokiaľ SD nezodpovie predmetnú otázku.
Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku v tejto veci1 konštatuje, že vrátená suma sa má zvýšiť o úroky z omeškania.
Súdny dvor svoje tvrdenie opiera o ustálenú judikatúru, uplatňované všeobecné zásady či ciele samotnej smernice. Podľa Súdneho dvora má smernica za cieľ stanoviť harmonizovaný systém zdaňovania energetických výrobkov a elektriny, na základe čoho smernica umožňuje, aby si členské štáty zaviedli súbor možnosti na účely zavedenia odstupňovaných sadzieb dane, oslobodení od daní alebo daňových úľav.
Členské štáty teda musia pri výkone tzv. diskrečnej právomoci, ktorou disponujú na základe uvedenej smernice, dodržiavať právo Únie a jeho všeobecné zásady, najmä zásadu rovnakého zaobchádzania.
Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania spočíva v tom, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a naopak, aby sa rozdielne situácie neposudzovali rovnako.
V tejto súvislosti súd judikuje veľmi dôležité výkladové a aplikačné pravidlo, že z hľadiska sumy neoprávnene vybranej dane a povinnosti vrátiť ju sa hospodársky subjekt podliehajúci zníženej sadzbe dane nachádza v porovnateľnej situácii ako subjekt, ktorý podlieha bežnej sadzbe dane na základe ustanovenia smernice, ktorá bola neoprávnene vybratá.
Súdny dvor EÚ konštatuje, že pri porovnaní týchto dvoch situácií sa nesmie zaobchádzať rozdielne, čo v konečnom dôsledku znamená, že úrad má povinnosť navýšiť vrátenú sumu vybranej dane o úroky.
Porovnanie hospodárskych subjektov sa totiž v zmysle rozsudku musí vykonať podľa toho, či museli alebo nemuseli znášať straty spôsobené nemožnosťou disponovať peňažnými sumami v dôsledku nesprávneho vzniku daňovej povinnosti2.
Súdny dvor v rozsudku odkazuje na ďalšiu judikatúru, ktorú taktiež nemožno opomínať. Ak teda členský štát vybral dane v rozpore s pravidlami práva Únie, osoby podliehajúce súdnej právomoci majú právo na vrátenie nielen neprávom vybratej dane, ale aj súm, ktoré boli tomuto štátu zaplatené alebo ním vybraté v priamej súvislosti s touto daňou. To zahŕňa aj straty spôsobené nemožnosťou disponovať s peňažnými sumami v dôsledku predčasnej splatnosti dane.
Stotožňujeme sa so stanoviskom, ktoré v tejto veci vo svojom rozsudku ponúka Súdny dvor EÚ. Podľa nášho názoru je potrebné poukázať najmä na skutočnosť, že spoločnosť zaplatila na daniach viac, ako mala podľa objektívneho práva zaplatiť, čo predstavuje prvý zásah do majetkovej sféry a v konečnom dôsledku aj zmenšenie majetku spoločnosti.
Zároveň nemožno zabúdať ani na to, že súdny spor o zaplatenie úrokov v tomto prípade trvá niekoľko rokov. Ak spoločnosť vyhrá spor, suma úrokov z omeškania tak môže byť dosť vysoká, čo predstavuje druhý zásah do majetkovej sféry tejto spoločnosti.
Ak by spoločnosť nevyužila svoje právo na súdnu ochranu, nielenže by zaplatila viac, ako má, ale zároveň by prišla aj o ďalší majetok v podobe úrokov z omeškania. Súdny dvor tak vytvoril dôležité pravidlo, ktorým do budúcna môže chrániť podniky v obdobnej situácii pred nesprávnou a de facto aj nezákonnou výmerou sadzby dane.
1 Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9. septembra 2021 vo veci C-100/20
2 Bod č. 35 rozsudku
Mgr. Ján Ščerba, advokátsky koncipient
Mag. Annamária Tóthová, partnerka
Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.