Výrobcovia elektriny majú po rozhodnutí súdu o G-komponente viacero možností

Písomné vyhotovenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky („Ústavný súd“) o G-komponente uzrelo svetlo sveta. Ústavný súd sa na 85 stranách zaoberal nielen samotným G-komponentom, ale zároveň dal odpoveď na viaceré významné otázky z oblasti energetiky a jej regulácie.

Ústavný súd sa síce nevyjadril k otázke vrátenia už zaplateného G-komponentu, vhodný postup však možno nájsť v platnom práve a starších rozhodnutiach Ústavného súdu.

1. Kľúčové závery Ústavného súdu

1.1 Právny charakter ÚRSO

Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol argumentáciu Úradu pre reguláciu sieťových odvetí („ÚRSO“), podľa ktorej Ústavný súd nemá právomoc posudzovať súlad vyhlášky¹ ÚRSO s Ústavou Slovenskej republiky („Ústava“), keďže ÚRSO nie je ústredným orgánom štátnej správy.

Ústavný súd dal síce ÚRSO za pravdu, že z formálneho hľadiska nie je ÚRSO ústredným orgánom štátnej správy, druhým dychom však dodal, že ÚRSO z materiálneho hľadiska plní funkcie ústredného orgánu štátnej správy a Ústavný súd je oprávnený preskúmať ústavnosť jeho vyhlášok podľa článku 125 ods. 1 písm. b) Ústavy.

1.2 Regulácia ÚRSO „na základe zákona“

Ústavný súd konštatoval, že ÚRSO pri prijímaní dotknutých častí vyhlášky² prekročilo svoje právomoci, keďže zákon o energetike³, ani zákon o regulácii v sieťových odvetviach⁴, mu neumožňovali zaviesť poplatok za prístup do sústavy aj vo vzťahu k tým výrobcom, ktorí neuzatvorili zmluvu o prístupe do sústavy s distribučnou spoločnosťou.

Ústavný súd zopakoval, že povinnosti síce môžu byť ukladané aj podzákonnými predpismi (t.j. napr. vyhláškou), avšak len na základe zákona a v jeho medziach. Z uvedeného vyplýva, že zákon musí jednoznačne vymedziť hranice, v rámci ktorých je podzákonná úprava povinnosti prípustná.

Pojem „na základe zákona“ však nemusí mať tak jednoznačný význam, ako by sa mohlo zdať. Uvedené slovné spojenie už bolo predmetom diskusie v inom konaní pred Ústavným súdom, v ktorom sa posudzovala ústavnosť právnej úpravy, ktorá umožňovala úpravu sadzby dane prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia obce.⁵

Aj keď Ústavný súd v danom prípade nedospel k záveru o protiústavnosti napadnutého zákona, sudkyňa Ľudmila Gajdošíková vo svojom odlišnom stanovisku poukázala na to, že požiadavku „na základe zákona“ vníma Ústavný súd vo svojej judikatúre predovšetkým ako postup verejnej moci spojený s vydaním správneho rozhodnutia a nie vydaním podzákonného právneho predpisu.⁶

V tejto súvislosti je možné poukázať na formuláciu podmienok vyvlastnenia upravených v Ústave, kde sa použitý pojem „na základe zákona“ vykladá tak, že k vyvlastneniu môže dôjsť iba na základe individuálneho správneho aktu, ktorý bol vydaný za podmienok upravených zákonom, s tým, že je nemysliteľné, aby k vyvlastneniu došlo priamo zákonom alebo aby podmienky vyvlastnenia upravovala napr. vyhláška.⁷

Sudca Peter Brňák v tejto súvislosti uviedol, že „na základe zákona“ je z ústavného hľadiska potrebné vykladať tak, že zákon musí stanoviť základné prvky právnej konštrukcie príslušnej povinnosti, zatiaľ čo normy podzákonné môžu upravovať jej ďalšie aspekty, predovšetkým jej vedľajšie prvky.

V nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že ak zákon umožňuje, aby bola horná hranica dane ponechaná na úpravu v podzákonnej norme, je takáto úprava protiústavná.⁸

Sudca Lajos Mészáros uvedené názory uzavrel tvrdením, že „na základe zákona“ znamená, že aj napriek delegácii zakotvenia povinnosti na podzákonný predpis musí byť zákon naďalej spôsobilý skutočne ovplyvňovať obsah tejto povinnosti. Obsah delegovanej normotvorby musí byť preto zákonom dostatočne vymedzený, a to subjektovo, objektovo ako aj obsahovo. Otázka vzťahu zákona a podzákonnej normotvorby je otázkou legality, teda zákonného základu výkonu štátnej moci. Ak teda zákon nestanoví dostatočne určité medze pre úpravu povinnosti v podzákonnej norme, takáto úprava je protiústavná.⁹

V súlade s vyššie uvedenými závermi Ústavný súd v rozhodnutí o G-komponente konštatoval, že zo zákona musí jasne vyplývať účel, obsah a rozsah pôsobenia orgánov výkonnej moci s tým, že rozsah minimálneho zákonného základu nemožno stanoviť vo všeobecnej rovine. Účelom a zmyslom vydávania aktov zo strany výkonnej moci je regulácia oblastí, ktoré zákonodarca neupravil preto, lebo ich vzhliadol nepodstatnými z hľadiska zákonnej formy.

1.3 Proces prijatia

Čo sa týka namietanej neústavnosti procesu prijatia dotknutej vyhlášky, v tomto smere je Ústavný súd zdržanlivý. Uviedol, že z Ústavy nevyplýva predpísaná miera participácie verejnosti na prijímaní podzákonných predpisov, s tým, že je podľa neho logické že verejnosť participuje na prijímaní podzákonných právnych predpisoch v menšej miere.

1.4 Legitímne očakávania výrobcov elektriny

Poslanci v návrhu namietali, že zavedením G-komponentu došlo k porušeniu zákazu retroaktivity a k zásahu do legitímnych očakávaní výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, nakoľko ÚRSO zavedením nového poplatku zasiahlo spätne do právnych vzťahov založených zákonom o podpore obnoviteľných zdrojov, a to uprostred regulačného obdobia.

S uvedeným tvrdením sa Ústavný súd nestotožnil, keď uviedol, že výrobcovia elektriny nemôžu legitímne očakávať, že podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného obdobia sa nebudú meniť, resp. že nebudú prijímané nové právne prepisy alebo zavádzané nové poplatkové povinnosti.

1.5 G-komponent nie je protiústavný v prípade miestnych distribučných sústav

Ústavný súd dospel k záveru, že platba za prístup do sústavy, ktorú sú v zmysle ustanovenia § 26 ods. 24 vyhlášky povinní platiť prevádzkovatelia miestnej distribučnej sústavy, nie je v rozpore s Ústavou.

Pri argumentácii uvedeného záveru však Ústavný súd nebol úplne konzistentný. Jedným z argumentov, pre ktorý Ústavný súd túto právnu úpravu nepovažuje za protiústavnú je ten, že „právo alebo povinnosť resp. možnosť prevádzkovateľa miestnej distribučnej sústavy uzatvoriť zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy nie je explicitne v zákone o energetike upravená“.

Uvedené konštatovanie podľa nášho názoru vedie k úplne opačným záverom, než k akým dospel Ústavný súd. Veď kameňom úrazu G-komponentu je, že ÚRSO vztiahlo povinnosť platiť poplatok za prístup do sústavy aj na tie subjekty, ktoré nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do sústavy, keďže ÚRSO má právo stanovovať poplatky iba vo vzťahu k tým výrobcom, ktorí túto zmluvu uzatvorili.

Uvedený záver Ústavného súdu by mal logicky viesť k protiústavnosti platieb za prístup do distribučnej sústavy, ak zákon vo vzťahu k prevádzkovateľom miestnych distribučných sústav nezakotvuje jednoznačnú povinnosť uzatvoriť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy.

2. Vymáhanie zaplateného G-komponentu

2.1 Nárok voči distribučným spoločnostiam

Zánik povinnosti platiť G-komponent je nepochybný. Ak by výrobcovia tento poplatok naďalej platili, zo strany regionálnych distribučných spoločností by išlo o bezdôvodné obohatenie.

Tak jednoznačné to však nemusí byť ohľadom platieb vykonaných pred zverejnením nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov. Už v našich predchádzajúcich článkoch¹⁰ sme upozorňovali, že priznanie spätného účinku rozhodnutiam Ústavného súdu môže byť problematické.

V tejto súvislosti je významné uznesenie Ústavného súdu č. PLz. ÚS 1/2006, ktorým Ústavný súd zjednotil nejednotný prístup jednotlivých senátov Ústavného súdu. Uprednostňujúc princíp ústavnosti pred právnou istotou konštatoval, že rozhodnutie Ústavného súdu má účinky ex tunc (spätné účinky), a teda sa na protiústavný právny predpis hľadí, akoby nikdy nebol súčasťou právneho poriadku.¹¹

Na základe uvedeného by zaplatený G-komponent predstavoval bezdôvodné obohatenie zo strany distribučných spoločností.

2.2 Nárok voči ÚRSO

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.