Regulácia ceny plynu vo svetle práva EÚ

Cenová regulácia plynu v Slovenskej republike je neustále predmetom búrlivej diskusie. Od 1. 1. 2017 vstúpi do plnej účinnosti nová vyhláška, ktorá bude naďalej regulovať ceny v plynárenstve.

Aj keď právo Európskej únie nepožaduje úplne voľný trh v danom odvetví, možno konštatovať, že aj napriek tomu slovenský systém cenovej regulácie prekročí limity regulácie definované Súdnym dvorom EÚ.

Dňa 1. 1. 2017 nadobudne v celom rozsahu účinnosť nová vyhláška, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v plynárenstve.^[1] Podobne ako jej predchodca,^[2] aj táto vyhláška naďalej zakotvuje cenovú reguláciu v plynárenstve napr. určením maximálnej ceny za dodávku plynu zraniteľným odberateľom (teda domácnostiam a malým podnikom) a dodávateľom poslednej inštancie.

Slovenská republika tak v tomto prípade zachováva status quo, a to aj napriek tomu, že právo Európskej únie, ako aj orgány Európskej únie, volajú po cenovej deregulácii v energetike.

Svedčí o tom aj nedávna reakcia Európskej komisie na otázku poslanca Európskeho parlamentu Richarda Sulíka, ktorý sa Komisie spýtal, či by okamžitá liberalizácia trhu s energiami bola pre Slovensko prínosom a či má Komisia vedomosť o dôvodoch, pre ktoré nie je deregulácia slovenských sieťových odvetví možná.

Komisia v septembri v reakcii zdôraznila negatívny vplyv, ktorý môže mať cenová regulácia na fungovanie veľkoobchodných a maloobchodných trhov. Vo viacerých členských štátoch regulované sadzby stále obmedzujú vytvorenie účinnej hospodárskej súťaže, čo odrádza od investícií a vstupu nových účastníkov na trh.

Komisia má tiež v úmysle dosiahnuť postupné zrušenie regulovaných cien, pričom zároveň berie do úvahy vplyv odstránenia regulácie cien na konečných spotrebiteľov.

V oblasti plynárenstva zakotvujú základné mantinely cenovej regulácie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ k systému vo Francúzsku^[3] a v Poľsku.^[4]

Francúzska regulácia (rozsudok SD EÚ C-121/15)

V rozhodnutí C-121/15 Súdny dvor EÚ konštatoval, že zásah členského štátu spočívajúci v zakotvení povinnosti, aby určití dodávatelia, medzi ktorých patrí etablovaný dodávateľ, ponúkali koncovému odberateľovi dodávku zemného plynu za regulované tarify, predstavuje svojou samotnou povahou prekážku dosiahnutia konkurenčného trhu so zemným plynom, a to aj v prípade, ak tento zásah nebráni tomu, aby všetci dodávatelia na trhu predkladali konkurenčné ponuky za ceny nižšie, ako sú regulované tarify.

Podľa Súdneho dvora článok 3 ods. 2 smernice 2009/73/ES^[5] síce umožňuje členským štátom uložiť plynárenským podnikom povinnosti vo verejnom záujme, teda stanoviť ceny za dodávku zemného plynu s cieľom zabezpečiť bezpečnosť dodávok a územnej súdržnosti, avšak len za podmienky, že bude dodržaná nediskriminačná povaha takýchto povinností a princíp proporcionality.

Na základe uvedeného Súdny dvor EÚ konštatoval, že metóda určenia ceny, ktorá sa zakladá na zohľadnení nákladov, je prípustná pod podmienkou, že uplatnenie takejto metódy nespôsobí, že by zásah štátu prekročil to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorý sleduje.

Poľská regulácia (rozsudok SD EÚ C-36/14)

V konaní proti Poľsku Európska komisia namietala, že reguláciou predajných cien zemného plynu aj vo vzťahu k iným odberateľom plynu než domácnostiam, teda aj vo vzťahu k malým podnikom a tiež vo veľkoobchode, sa Poľsko dopúšťa nedovolenej štátnej intervencie vo forme regulovaných cien.

Podľa Európskej komisie by regulácia veľkoobchodných cien nemala byť povolená vôbec a regulácia maloobchodných cien by mala byť prípustná iba v rozsahu, ktorý umožňuje hospodársku súťaž.^[6]

Poľská republika určovala maximálne predajné ceny zemného plynu prostredníctvom rozhodnutia predsedu Energetického regulačného úradu. Poľské zákony pritom nezakotvovali povinnosť poľským úradom pravidelne preskúmavať potrebu takejto cenovej regulácie.

Predajné ceny sa síce určovali s prihliadnutím na plánované oprávnené náklady a primeraný zisk príslušného plynárenského podniku, ak sa však v nasledujúcich rokoch ukázali oprávnené náklady podniku vyššie než plánované, uvedená skutočnosť v zásade neumožňovala korekciu určenej predajnej ceny.

Cenové rozhodnutia sa vydávali na neobmedzené časové obdobie, s tým, že korekcia predajnej ceny mohla byť vykonaná iba v prípade zásadných zmien v podmienkach vykonávanej podnikateľskej aktivity.^[7]

V rozsudku proti Poľsku Súdny dvor EÚ konštatoval, že

1. regulácia cien je prípustná iba výnimočne,

2. za neprijateľné regulatívne opatrenie je nutné považovať také, ktoré ukladá energetickému podniku povinnosť požiadať o schválenie predajných cien zemného plynu, pričom táto povinnosť nie je časovo obmedzená a nepodlieha žiadnemu preskúmaniu aktuálnej situácie na trhu s plynom, ktorá by takúto intervenciu štátu odôvodňovala,

3. regulovanie predajných cien odberateľom mimo domácností, nezohľadňujúc ich postavenie a veľkosť, predstavuje porušenie smernice.

Cenová regulácia na Slovensku

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.