V pravidelnej rubrike komentujeme dve správy uplynulého týždňa. Aplauz týždňa si získal český premiér Petr Nečas za nekompromisný postoj v prípade albánskeho vyvlastnenia skupiny ČEZ. Naopak, o Wat(t)erloo týždňa sa postaral jeho slovenský kolega, Robert Fico, za opätovné potvrdenie že diplomacia sa stáva v politike luxusom.
Plus týždňa. Kromaňonci do EÚ
Zmariť investíciu možno rafinovane alebo po albánsky. Vysvetliť rozdiel medzi oboma spôsobmi dnes najlepšie dokáže skupina ČEZ. Pričom dusiť od smiechu sa pri vysvetľovaní zrejme nebude. Spôsob, akým tamojší regulačný úrad de facto vyvlastnil energetickú spoločnosť dokázal, že albánskej vláde nechýba zvedavosť, čo všetko sa dá nájsť za hranicami právnych noriem.
Z nestranného pohľadu tak celá kauza dokáže dokonca pobaviť. Ak by sme celý priebeh vyvlastnenia preložili do slovenských pomerov, prebiehal by asi takto. URSO odníme distribučnej spoločnosti licenciu, potom cez svojho administrátora podnik ovládne a vlastníka zbaví práv rozhodovať o vlastnom majetku.
Celá kauza má však i svoju svetlú stránku. Akademická otázka, či Albánsko patrí do Európskej únie, už má jasnú odpoveď. Geograficky možno viac ako Pakistan, z právneho hľadiska menej ako neobjavený kmeň juhoamerických kromaňoncov.
Pri násilnej „akvizícii“ distribučnej spoločnosti ČEZ Shpërndarje totiž albánska vláda prekročila snáď všetky zákonné rámce, o ktorých kedy počula. Na frak nedostal snáď len zákon na ochranu holubov. A to tiež len preto, že sa naň pri vyvlastňovaní zabudlo.
Za týchto okolností si aplauz týždňa jednoznačne vyslúžil český premiér Petr Nečas. Na druhý deň totiž jasne deklaroval, že Česká republika do únie Albánsko nepustí, ak sa situácia okolo skupiny ČEZ nevyjasní.
Mínus týždňa. Attila Chaplin
Pozitívnou stránkou albánskeho dobrodružstva je však skutočnosť, že vrhá lepšie svetlo na pôsobenie slovenského premiéra Roberta Fica. Čo by sa nemuselo podariť ani výsledku kríženia Attilu Húna s Charlie Chaplinom.
Premiér síce nemá zdôvodnenie pre svoj južanský vyvlastňovací temperament, no očividne mu nechýba. Po plynárenskej eskapáde sa teda s až Gottwaldovskou energiou vrhol na nášho kľúčového producenta elektriny.
Hnev na meškanie sprevádzajúce dostavbu Mochoviec možno pochopiť. No vyjadrenia v štýle: „Keby som mohol, tak Slovenské elektrárne Talianom zoberiem,“ na povesti demokratického štátnika dvakrát nepridávajú. Práve podobné vyjadrenie premiérovi vypadlo z úst pred pár dňami počas kontrolného dňa Ministerstva hospodárstva.
Síce podľa vlastných slov premiér nechcel byť osobný, no osobne odhalil veľa. Len ťažko sa samozrejme zastávať ENELu. Dostavba Mochoviec zrejme neslúži talianskej skupine ako referencia profesionálov, no ruku na srdce, čo už Talianom slúži ako referencia profesionálov?
A ako vždy, keď sa premiér vyjadrí k energetike, obratom sa zaslúži o Wat(t)erloo týždňa. Pravidelne totiž zabúda, že panuje rozdiel medzi majiteľom krajiny, voleným zástupcom krajiny a zahraničným investorom v krajine. Pričom vyjadrenia v štýle komu by čo zobral sa hodia len pre vlastníka štátu, ktorým Robert Fico napriek svojmu pocitu určite nie je.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.