Bernhard Hager: Žaloby pomáhajú vyjasniť vzťahy

Bernhard Hager
Foto: redakcia   

Rozhovor zverejňujeme v skrátenom znení, celý rozhovor vyšiel v májovom vydaní mesačníka Odpadové hospodárstvo.

Ako a kedy ste sa dostali k zriadeniu advokátskej kancelárie na Slovensku?

Od roku 2000 som pracoval v rakúskej advokátskej kancelárii, ktorá rozširovala svoje pôsobenie aj do tzv. postkomunistických krajín, najmä do Česka a Slovenska, Maďarska, či Chorvátska. Našimi klientmi boli predovšetkým medzinárodné spoločnosti, ktoré podnikali aktivity na Slovensku. Moja zodpovednosť spočívala v koordinácii poradenskej činnosti a komunikácie so slovenskými kolegami. Neskôr som pôsobil v ďalšej rakúskej kancelárii, v ktorej som bol od roku 2005 zodpovedný za vybudovanie pobočky v Bratislave. Túto pobočku sme neskôr s partnerom odkúpili a v roku 2006 sme založili  NH Hager - Niederhuber Advokáti.

Vaša firma však pôsobí vo viacerých krajinách.

Áno, partner vedie kanceláriu vo Viedni, ja v Bratislave. Svoje zastúpenie máme aj v Prahe a v Bukurešti.

Aké sú prioritné oblasti, ktorým sa venujete?

Pracujeme najmä pre klientov, ktorí podnikajú v priemysle, najmä v produkcií produktov ako sú stavebné materiály, v energetike, v odpadovom hospodárstve a v infraštruktúre – stavebníctvo a dodávanie tovarov a služieb pre stavebníctvo, ďalej v odvetví vodární a kanalizácií a podobne.

Ide však o rôzne oblasti práva, ako tzv. „právo životného prostredia“, teda právo odpadového hospodárstva, vodného hospodárstva, obalov, či lesné právo. Ďalej stavebné právo, integrované povolenia, energetické právo, regulácia v oblasti emisií, verejné obstarávanie, ale aj „normálne“ právo ako obchodné či pracovné.

Vo Vašej kancelárii pracujú zväčša slovenskí právnici, ale nemčina je de facto druhým „úradným jazykom“. V čom spočíva Vaša jazyková komparatívna výhoda?

Výhodou je najmä arzenál informačných zdrojov. Napríklad v oblasti odpadového hospodárstva je najmä v Nemecku vysoký pretlak autorov, ktorí píšu právne analýzy odpadového práva. Keďže predpisy EÚ sú základom pre všetky zákony z oblasti odpadového a obalového práva, ktoré majú byť rovnako uplatnené vo všetkých štátoch, ukazuje sa nemecká, ale aj iná zahraničná literatúra pri výklade slovenských noriem ako veľmi užitočná.

Nemecko je oveľa väčšia krajina. Nie je to však spôsobené aj tým, že podnikatelia na Západe častejšie využívajú právne služby?

Určite áno. Keď má podnikateľ v Rakúsku alebo Nemecku problém s rozhodnutím verejnej správy, tak podá žalobu. Na Slovensku sa podnikatelia snažia s úradníkmi skôr inými spôsobmi dohodnúť.

Čím si to vysvetľujete? Je v tom korupcia?

Podľa Transparency International je korupcia na Slovensku dosť rozšírená, ale „riešenia“ takýchto situácii sa uskutočňujú bez účasti advokátov. Skôr tam vidím menej odvahy, čo sa však dá vysvetliť tým, že slovenské prostredie nie je na riešenie sporov týmto spôsobom veľmi zvyknuté. Navyše podnikatelia málo dôverujú vo vymožiteľnosť práva na Slovensku, zdá sa im to preto ako zbytočná a nákladná operácia. Možno majú aj obavu z možnej „pomsty“ zo strany verejnej správy, napríklad opakovanej prísnej kontroly.

Na druhej strane mám dojem, že úradníci na Slovensku berú žalobu voči orgánu verejnej správy veľmi osobne. Toto v Rakúsku nefunguje, práve naopak. Úradníci často sami odporúčajú podnikateľom, aby sa sťažovali, pretože sami nemajú istotu vo výklade niektorých ustanovení zákona. Súd je správna inštancia na vysvetlenie nejasností.

V odpadovom hospodárstve na Slovensku podnikatelia mnohokrát prejavujú verejný nesúhlas s niektorými krokmi verejnej správy alebo s ustanoveniami zákona o odpadoch. Poriadajú tlačovky, ale nesúdia sa. Čo Vás napadá ako prvé, spomedzi týchto známych sporov, pri ktorých by sťažnosť alebo žaloba mohla uspieť?

Nemusí to byť vždy nevyhnutne žaloba. Často by postačovalo donútenie orgánov verejnej správy vyhotoviť záväzné stanovisko pre zvýšenie právnej istoty.

Napríklad obmedzenia prepravy nebezpečných odpadov na zhodnotenie do iných krajín EÚ. Nazdávam sa, že v ustanovenie slovenského zákona o odpadoch je v tomto prípade v príkrom rozpore s pravidlami EÚ. Úradníci viac nesmú používať ustanovenia zákona o odpadoch.

Často sa stáva sporným, či pri jednej veci ide o odpad alebo o tovar. Pri spaľovaní odpadov to orgány verejnej správy často nepovažujú za zhodnocovanie, ale za zneškodňovanie. Pri zariadeniach na spracovanie odpadov je často sporné, ktoré časti sú skutočne súčasťou zariadenia na spracovanie odpadov alebo IPKZ-zariadenia a musia teda podliehať prísnym predpisom, a ktoré nimi nie sú.

Bernhard Hager   
Foto: redakcia   

Sporné sú ďalej práva susedov a mimovládnych organizácii (kľúčové slovo „Aarhus Convention“). Na jednej sprane nemôžeme obmedzovať práva oprávnených osôb, na strane druhej nie je nutné robiť všetko, čo si prajú susedia alebo mimovládne organizácie. V tejto otázke vládne v orgánoch verejnej správy často neistota. Samozrejme, zaujímavý je aj celý komplex problémov okolo Recyklačného fondu.

Ktoré ďalšie ustanovenia zákona o odpadoch považujete Vy alebo Vaši klienti za sporné?

Je ich tam viacero. Napadá ma napríklad ustanovenie paragrafu sedem, podľa ktorého musí mať každý podnikateľ s viac ako 100 kg nebezpečných odpadov ročne súhlas orgánu štátnej správy. Je to zbytočné zaťažovanie podnikateľov, pretože títo majú zmluvy s autorizovanými spoločnosťami, ktoré im tento odpad pravidelne odoberajú. Takéto zaťažujúce opatrenie v Rakúsku nemáme.

O Rakúšanoch je známe, že veľmi citlivo reagujú na mnohé priemyselné prevádzky, čo viedlo napríklad k celoštátnemu zákazu jadrovej energie. Paradoxom je, že vysoký podiel odpadov sa v Rakúsku energeticky zhodnocuje, teda spaľuje.

Aj v Rakúsku bol dosť veľký odpor verejnosti voči spaľovniam, ale s verejnosťou sa intenzívne pracuje, Napríklad v meste Wels sa stretávali občania vo „výbore“, kam chodili i rôzni experti na problematiku a vysvetľovali všetky detaily energetického zhodnocovania odpadov. Výbor sa po postavení spaľovne naďalej stretáva, ale občania tam už nechodia, nakoľko zariadeniu dôverujú. Podobne to funguje aj v prípade iných stavieb, napríklad cementární.

Vaša kancelária pôsobí aj v sektore energií. Ktoré problémy slovenskej energetickej legislatívy rezonujú u Vašich klientov?

Zákon o energetike obsahuje rôzne ohlasovacie povinnosti, ktoré spôsobujú pre spoločnosti dodatočné administratívne zaťaženie. Netransparentnú „čiernu dieru“ predstavuje SEPS, ktorej súhlas sa vyžaduje pri väčšine energetických projektov. Za veľmi obmedzujúcu považujú prísnu regulačnú politiku v oblasti cien. Napríklad, keď dve súkromné spoločnosti chcú medzi sebou obchodovať s teplom, potrebujú z dôvodu sporného výkladu práva  cenové rozhodnutie ÚRSO.

V Česku je momentálne horúcou témou dodatočné zdanenie výrobcov elektriny zo solárnej energie.  Zdanenie nespochybnil ani Ústavný súd.

Fotovoltici však navzdory rozhodnutiu Ústavného súdu argumentujú, že aj keď je toto rozhodnutie v súlade s českým zákonom, nie je v súlade s medzinárodnými zmluvami na ochranu zahraničných investícií. Takže pripravujú medzinárodnú arbitráž. Podľa týchto medzinárodných zmluv na ochranu zahraničných investícií Česká republika totiž nemôže zhoršovať podnikateľské prostredie pre zahraničných investorov.

Na Slovensku avizovalo ministerstvo hospodárstva, že plánuje znížiť výkupné ceny za elektrinu z bioplynu. Prevádzkovatelia bioplynových staníc sa proti tomu búria.

To je podobný prípad. Aj kvôli tomu dnes mnoho spoločností nasleduje trend zakladať si spoločnosti v zahraničí, napríklad vytvoriť holding v Holandsku. Tento mechanizmus umožňuje aj Slovákovi dosiahnuť medzinárodnú ochranu prostredníctvom arbitráže.

Na trhu výroby elektriny je neustály ruch, počet výrobcov rastie. Zaznamenávate záujem zahraničných investorov o kúpu našich elektrární?

Záujem o kúpu elektrární je dosť veľký, v súčasnosti patrí analýza týchto možností k našim nezanedbateľným činnostiam.

O ktoré elektrárne ide predovšetkým?

Najmä o vodné elektrárne a fotovoltiku. Na trhu solárnych elektrární je práve obdobie tzv. exitu, kedy tí, ktorí elektráreň pripravili a postavili, púšťajú projekty na trh.

Môže to však byť dosť riskantný podnik, najmä v nadväznosti na spomínané rozhodnutie českého ústavného súdu.

To je pochopiteľná obava. Slovenské ministerstvo financií však zatiaľ naznačuje, že nechce spochybňovať právnu istotu, ktorú zahraničným investorom narušili v Česku. Podľa rozsudku českého Ústavného súdu bude minister financií možno odvážnejší, nakoľko je práve štát tým, kto potrebuje peniaze. Pre investorov to však nie je dobrý signál.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.