Príbeh Itaipú: betónový gigant na vode, čierna diera na peniaze

Vodná elektráreň Itaipú s inštalovaným výkonom 14-tisíc MW patrí medzi najväčšie zdroje elektriny z vody na svete. Stále drží prvenstvo v najväčšom vyrobenom akumulovanom objeme obnoviteľnej energie, dosahujúcim zhruba tri milióny GWh od začiatku prevádzky v roku 1984.

Obrovský zdroj elektriny na rieke Paraná medzi Paraguajom a Brazíliou má strategický význam pre oba štáty. V prvom menovanom pokrýva 90 % spotreby, v druhom okolo 15 - 17 %. Projekt sa často vykresľuje ako príklad úspešnej cezhraničnej spolupráce. Odkrývanie faktov a čísiel z histórie vzniku, výstavby, či vzájomného prerozdelenia vyrobenej energie ukazuje trochu iný obraz.

Priehrada ako riešenie konfliktu

Vznik elektrárne Itaipú sa často spája s historickými udalosťami v hraničnom regióne medzi oboma krajinami. Po tzv. „Vojne proti trojkoalícii“ v 19. storočí, ktorá skončila totálnym zdecimovaním Paraguaja, pripadla veľká časť územia na východe Brazílii, no s nejasne vytýčenou hranicou.

V roku 1965 začala Brazília vojensky okupovať sporné územie. Hroziaci konflikt odvrátila diplomatická mediácia Spojených štátov amerických. Obe krajiny podpísali Dohodu z Igauzú, ktorá okrem iného stanovila úlohu preskúmať hydroenergetický potenciál rieky Paraná. Obom štátom pritom garantovala právo na férovú cenu a voľné nakladanie so svojou energiou. Túto podmienku zmenila nasledujúca Dohoda o Itaipú už o pár rokov neskôr.

Tlak Brazílie a nerovné podmienky

Výraznou motiváciou pre vznik vodnej elektrárne bola aj potreba Brazílie pokryť prudko rastúci dopyt priemyslu po elektrine. Tlak brazílskej vlády na čo najvýhodnejšie podmienky pri dodávkach elektriny bol pochopiteľný.

„Rokovanie s Brazíliou o Itaipú prebehlo zrýchlene, vzhľadom na naliehavosť situácie susednej krajiny. Podmienky zmluvy boli v tajnosti upravené s urážlivým zdôvodnením „nenarušiť verejnú mienku“,“ opisujú priebeh rokovaní o výstavbe autori knihy „Mýty o Stroessnerovom režime“.

Zmluvu o Itaipu podpísali obe krajiny v apríli 1973. Za Brazíliu diktátor Emilio Garrastazu Médici, za Paraguaj diktátor Alfredo Stroessner. „Tlak Brazílie na výstavbu viedol k podriadeniu paraguajských záujmov a zrieknutiu sa vlastnej suverenity nad energiou. Paraguaj nemal dostatočne kvalifikovaný vyjednávací tím a výsledok zmluvy jasne odráža záujmy silnejšieho partnera,“ približuje udalosti kniha.

„Brazílski politici vedeli, že Paraguaj nespotrebuje všetok objem zo svojej polovice a zostane mu veľký prebytok, ktorý by sa Brazílii hodil. So snahou o získanie lacnej elektriny preto Brazília trvala na podmienke, že Paraguaj nepredá túto elektrinu na trhu, ale ju dodá Brazílii.“

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.