Ústavný súd vs nárok na podporu

Dňa 22. 3. 2017 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky („Ústavný súd“) dlhoočakávaný nález ohľadom súladu § 4 ods. 3 zákona o OZE¹ s ústavou a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“).

Na základe § 4 ods. 3 zákona o OZE bolo mnohým výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v roku 2015 odňaté právo na podporu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE.

Následne podala skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky návrh na Ústavný súd domáhajúc sa vyslovenia nesúladu sporného ustanovenia § 4 ods. 3 s ústavou a Dohovorom. Ústavný súd tomuto návrhu nevyhovel.

Dôvody nevyhovenia návrhu

Ústavný súd uviedol v ústnom odôvodnení svojho nálezu dva kľúčové argumenty, pre ktoré rozhodol v neprospech návrhu skupiny poslancov.

Prvý z nich je, že napadnutá právna úprava chráni dôležitý verejný záujem, ktorým je záujem na dodržiavaní zákonných povinností. Podľa Ústavného súdu môže tento verejný záujem ospravedlniť aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem.

Je teda legitímne, že zákonodarca viaže poskytnutie podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených zákonom o OZE.

Druhý kľúčový záver je, že aj napriek tomu, že zákon o OZE je verejnoprávny predpis, obsahuje aj ustanovenia súkromnoprávneho charakteru. Podľa Ústavného súdu je takýmto ustanovením aj napadnuté ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE.

Uvedený záver súd odôvodnil tým, že ohlasovacie povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o OZE majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva, pretože z  koncepcie posudzovanej právnej úpravy vyplýva, že z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a distribučnými spoločnosťami.

Tento záver má potvrdzovať predovšetkým skutočnosť, že právo na podporu si môžu výrobcovia uplatniť voči distribučným spoločnostiam a nie voči Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, resp. inému orgánu verejnej správy.

Preto sa Ústavný súd nestotožnil s názorom skupiny poslancov, že protiústavnosť § 4 ods. 3 zákona o OZE spočíva okrem iného aj v tom, že neupravuje procesný postup ani orgán oprávnený rozhodnúť o práve výrobcu na podporu, a taktiež nepredpokladá vydanie individuálneho správneho aktu o odňatí práva na podporu.

Za okolnosti, keď sa uplatnenie odňatia podpory týka dvoch subjektov súkromného práva, ide teda o súkromnoprávny vzťah, sa Ústavnému súdu nejaví žiaduce ani vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by posudzoval nesplnenie zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného práva proti druhému subjektu súkromného práva.

Ústavný súd uviedol, že síce môžu vzniknúť spory ohľadom splnenia oznamovacej povinnosti, nie je však vhodné ani potrebné, aby bol arbitrom týchto sporov orgán verejnej správy.

Pochybnosti nad závermi Ústavného súdu a ich vplyv

Konanie pred Ústavným súdom vo veci podpory nielenže neskončilo v prospech výrobcov elektriny, ale samotné odôvodnenie nálezu Ústavného súdu môže ich situáciu ešte zhoršiť, a to v súvislosti s konaniami pred všeobecnými súdmi, kde sa domáhajú svojho nároku.

Významným je v tejto súvislosti konštatovanie Ústavného súdu, že vzťah medzi výrobcami elektriny a distribučnými sústavami vo veci odňatia podpory je súkromnoprávneho charakteru.

Tento záver podľa nášho názoru vychádza zo zjednodušeného nazerania na vzťahy pri uplatňovaní a vyplácaní podpory, a preto ho nemožno podľa nášho názoru rozširovať na všetky vzťahy, ktoré existujú medzi distribučnými spoločnosťami a výrobcami elektriny.

Ústavný súd sa vo svojom ústnom odôvodnení nevyrovnal s viacerými skutočnosťami, ktoré svedčili o odôvodnenosti návrhu skupiny poslancov.

Predovšetkým aj so skutočnosťou, že podpora má vo svojej podstate pôvod vo verejných zdrojoch a pri vyplácaní podpory distribučné spoločnosti plnia skôr rolu „poštára“ (ako zvyknú argumentovať samotné distribučné spoločnosti).

Taktiež Ústavný súd istým spôsobom bagatelizoval rolu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví vo veci vyplácania podpory. Samotný fakt, že distribučné spoločnosti ako „poštári“ fakticky prerozdeľujú podporu, v podstate stačil Ústavnému súdu na to, aby dospel k záveru, že odňatie nároku na podporu predstavuje súkromnoprávny spor.

Čo ďalej?

Vyššie uvedené závery vychádzajú zo skráteného odôvodnenia nálezu Ústavného súdu, ktoré bolo prečítané priamo na pojednávaní, na ktorom bol nález Ústavného súdu vydaný.

Ústavný súd by mal svoje rozhodnutie dôkladnejšie odôvodniť v rámci vypracovania písomného rozhodnutia.

Preto pevne veríme, že Ústavný súd sa bude dôkladnejšie venovať sporným bodom svojej argumentácie, ktorá bude hádam presvedčivejšia, ako aj ich implikáciami na konania pred všeobecnými súdmi.

V každom prípade je však potrebné konštatovať, že výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sú vo veci nároku na podporu momentálne odkázaní na všeobecné súdnictvo, pričom konanie pred Ústavným súdom ich pozíciu neposilnilo.

1 Zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Mgr. Mária Sadloňová, Mag. Annamária Tóthová
Dvořák Hager & Partners, advokátska kancelária, s. r. o.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.