TOP 5 európskych energetických nezmyslov

Na prvé miesto sa dá bez váhania umiestniť tzv. Roadmap, čiže "Plán prechodu na konkurencieschopné nízkouhlíkové hospodárstvo do roku 2050". Ide o plán na zníženie emisií CO₂ o 80 percent v roku 2050. V hrubom náčrte z marca 2011 fakticky znamená nie zmenu niektorých európskych politík, ale zmenu fungovania ekonomiky ako celku, vrátane životného štýlu ľudí. Celá idea stojaca za Roadmap vedie k vytvoreniu nového európskeho "ekočloveka". Skoro ako by to niečo pripomínalo... Ako dopadli sny o vytvorenie nového človeka z 50. a 60. rokov, vieme.

Súčasťou tohto top nezmyslu je už prvý krok - návrh na prechod k dosiahnutiu vyššieho redukčného cieľa emisií CO₂ do roku 2020. Návrh je vyvolaný najmä dopadmi silnej hospodárskej recesie v EÚ na systém obchodovania s emisnými kvótami, teda na pokles cien emisií CO₂ v dôsledku zníženia hospodárskej aktivity. Európskej komisii zrazu prekáža, že systém funguje správne - teda keď nie je po emisných kvótach dopyt, ich cena klesá. Fakticky ide o zmenu posunutia strednodobého cieľa hospodárskej politiky v dôsledku krátkodobého cyklického vývoja ekonomiky.

Ak bude tento cieľ presadený, zvýšia sa náklady na elektrinu pre podniky a domácnosti v čase, keď sú - pri hospodárskej recesii, stagnácii či nízkom raste - vo veľmi zlej ekonomickej kondícii. Celé opatrenie je procyklické, teda pôsobí proti stabilizácii a oživeniu ekonomiky. Pri odložení spotreby a investícií v dôsledku hospodárskeho poklesu naopak petrifikuje súčasnú štruktúru ekonomiky, čo je napokon proti zmyslu všetkých politík tzv. ochrany klímy a aj proti zmyslu Roadmap.

Dotácie OZE

Nezmyslom číslo dva sú dotácie pre obnoviteľné zdroje energie a biopalivá. Veľkosť dotácií je ohromujúca. Hoci celkovo ich zatiaľ nik nemohol spočítať, pôjde o desiatky percent HDP – len v ČR dosahuje súčasná hodnota existujúcich záväzkov zhruba pätinu HDP – a bude ešte horšie. Podobne sú na tom aj iné krajiny. Pritom podiel obnoviteľných zdrojov na celkovej výrobe elektriny síce rastie, ale vzhľadom k investíciám nie závratným tempom.

V dôsledku ich podpory rastú náklady na elektrinu pre konečného spotrebiteľa na desiatky rokov dopredu, sťažuje sa možnosť riadenia sietí a najmä sú podporované technológie, ktoré nemá zmysel podporovať, keďže ani po dvadsiatich rokoch pomoci nie sú schopné sa na trhu presadiť samy. Prečo potom na ne vyhadzovať peniaze?

Environmentálny efekt je naopak sporný – podpora obnoviteľných zdrojov je najdrahším spôsobom, ako znížiť emisie CO₂. To je logické, pretože ak by pri existencii systému obchodovania s emisnými kvótami bolo lacnejšie stavať obnoviteľné zdroje, ako vykonávať iné opatrenia, potom by tieto zdroje podporu nepotrebovali. V dôsledku existencie systému obchodovania s emisnými kvótami sa však obnoviteľné zdroje nestavajú – teda sú z hľadiska zníženia emisií drahšie ako iné alternatívy.

Nabucco

Číslom tri je plynovod Nabucco. V júli 2009 pri slávnostnej ceremónii v Ankare všetko vyzeralo ružovo. Dnes je projekt povedzme neživý, ale de facto mŕtvy. Oproti Roadmap sú jeho náklady mizivé už preto, že nakoniec nebude realizovaný, ale v hitparáde je vďaka tomu, že sa v ňom prejavuje snáď všetko negatívne, čo možno na európskej energetickej politike nájsť.

Po prvé, rieši neexistujúci problém tzv. energetickej závislosti na Rusku. Ak je niekto na niekom závislý, potom Rusko na európskych peniazoch. Cez dve tretiny ruského rozpočtu závisia na exporte ropy a zemného plynu – hlavne do Európy. Európa sa bez ruského plynu i ropy nakoniec zaobíde – prechodné obdobie by nebolo ľahké ani bez nákladov, ale trh vykazuje obrovskú schopnosť sa prispôsobiť. Naopak, Rusko by sa bez európskych peňazí zosypalo ako domček z kariet.

Po druhé, ťažko si predstaviť komplikovanejšia cestu plynu do Európy ako cez Turecko, Bulharsko, Rumunsko a Maďarsko do Rakúska. Možno ešte cez Kosovo...

Po tretie, typicky európskym štýlom rastú predpokladané náklady. Ak pred troma rokmi nemali prekročiť 8 miliárd eur, potom dnes to už má byť necelých 11 miliárd - a to sa ešte ani nezačalo kopať.

A po štvrté, projekt vlastne nemá začiatok. Plynovod má začínať vo východotureckom Erzurume, ale tam žiadny plyn nie je. Do Erzurumu sa musí priviesť a existujú len štyri možnosti – Azerbajdžan, Turkménsko, Irán a severný Irak. Ani jeden zo zdrojov zatiaľ záväzne nepotvrdil, že naozaj chce využívať plánovaný plynovod. Aj spoločnosť BP, ktorá prevádzkuje azerbajdžanské pole Šáh Deniz, čo je najvhodnejší zdroj pre Nabucco, zatiaľ skôr podporuje svoj South East Europe Pipeline. A navyše, je trochu ironické istiť rizikové dodávky z Ruska práve z vyššie spomínaných krajín, ktorých riziko je ešte väčšie...

Desertec-EUMENA

Projekt Desertec-EUMENA si zaslúžil štvrté miesto svojim „snílkovstvom“. Tu je potrebné povedať, že nejde o projekt priamo podporovaný zo strany EÚ, je však podporovaný v rámci stredomorského partnerstva a má ambíciu sa stať základom budúcej európskej tzv. supersiete.

Cieľom je výstavba solárnych elektrární na Sahare a veterných elektrární na atlantickom pobreží, s tým, že elektrina z nich bude prenášaná vysokokapacitnými sieťami na báze jednosmerného prúdu do spotrebných centier v Európe. Prípadne sú do celého systému zasadené aj nórske vodné elektrárne, ako teoretické akumulátory elektriny, islandské zdroje geotermálnej energie alebo solárne elektrárne v arabských púšťach.

A potom sa všetci prebudia do reality. Ide o projekt hodný Julesa Vernea. Ale jeho ekonomická nákladnosť, technická obludnosť, prípadné politické komplikácie a citlivosť na atmosférické javy ho činí nemožným. Aspoň v súčasnej dobe.

Ignorovanie bridlicového plynu

Posledným nezmyslom je vlastne ne-projekt. Teda niečo, čo nie je, hoci by byť malo a mohlo. Tým je neexistujúca ťažba bridlicových plynov. Ich zásoby sú v Európe porovnateľné s USA, možno dokonca väčšie. A ak je cieľom Európy bezpečná, robustná a lacná energetika s obmedzeným dopadom na životné prostredie a zníženými emisiami CO₂, tak neexistuje lepšia odpoveď než bridlicové plyny.

Vďaka bridliciam sa v USA už teraz produkuje v mnohých mesiacoch v roku viac zemného plynu, ako sú americkí konzumenti vôbec schopní spotrebovať. Jeho ceny v posledných rokoch prudko poklesli a dnes sú oproti Európe asi tretinové. Práve bridlicový plyn de facto ukončil debatu o renesancii jadrovej energetiky. Tak lacný plyn v ohromnom množstvom znižuje perspektívy jadrovej energetiky k nule.

A bez dotácií a pomoci sú nulové aj perspektívy obnoviteľných zdrojov. Navyše prináša bridlicový plyn i renesanciu amerického priemyslu. Typickým prípadom je spoločnosť Dow Chemicals. Tá plánovala výstavbu petrochemických závodov na Blízkom východe, avšak teraz je stavia opäť v USA – práve kvôli lacnej vstupnej surovine, plynu z bridlíc. Lacný plyn znamená pre americké výrobcu podstatnú konkurenčnú výhodu oproti zvyšku sveta závislému na ropných derivátoch.

Ešte väčšie zmeny čakajú energetiku. V súčasnosti je produkcia elektriny v USA dvakrát lacnejšia zo zemného plynu ako z uhlia - ak hovoríme o nových elektrárňach. Lenže v apríli 2015 začnú platiť pre elektrárne v USA nové emisné limity najmä s ohľadom na obsah ortuti. Potom bude potrebné odstaviť viac ako 250 uhoľných elektrární, ktoré boli postavené v 50. rokoch a skôr. A jasným substitútom pre ne sú elektrárne na zemný plyn, čo bude znamenať zmenu u približne tretiny uhoľných elektrární.

Je teda pravdepodobné, že Amerika do roku 2020 dosiahne presne tie ciele, ktoré stanovila Európska komisia na rok 2020 Európskej únii - ale trhovo, oveľa lacnejšie a najmä s návratom priemyselnej produkcie späť do USA. Teda presne s opačným výsledkom, než aký sľubujú výsledky regulačných plánov EÚ.

Miroslav Zajíček
(článok publikovaný na portáli Liberálního institutu dňa 2.6.2012)

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.