Samotná výroba tepla nestačí. O úspechu teplárne rozhoduje podľa Erika Štefáka aj nákup palív, povoleniek a schopnosť speňažiť elektrinu.
Slovenské aj české teplárenstvo pokračuje v odchode od uhlia. O tom, čo ho dnes reálne nahrádza, prečo nestačí pozerať len na cenu tepla, aké limity majú tuhé alternatívne palivá a kde vidí budúcnosť teplární, sme sa rozprávali s Erikom Štefákom, výkonným riaditeľom spoločnosti PPA INŽINIERING, s.r.o., ktorá patrí do skupiny PPA CONTROLL.
Erik Štefák pôsobí v energetike už viac ako 20 rokov. Prešiel vrcholovými manažérskymi pozíciami v Stredoslovenskej energetike, Severoslovenských vodárňach a kanalizáciách. V rokoch 2020 - 2024 viedol Martinskú a Žilinskú tepláreň.
Rozhovor sa uskutočnil počas najvýznamnejšieho českého teplárenského kongresu Dny teplárenství a energetiky, ktorý sa konal 21. - 22. apríla 2026 v Olomouci.
Trendom v slovenskom aj českom teplárenstve je vytláčanie uhlia. Čím sa nahrádza?
V praxi sú základnými náhradami najmä biomasa a plyn. Veľa ďalších realistických možností dnes teplárne nemajú. Keď sa na to pozrieme zjednodušene, teplo možno vyrábať z biomasy, plynu, uhlia, tuhého alternatívneho paliva (TAP - pozn. red.), geotermálnych zdrojov a z jadrovej energie. Lenže uhlie už nie je spoločensky ani investične prijateľné, plyn je cenovo volatilný, biomasa je zaujímavá, ale jej množstvo je obmedzené. Geotermálna energia je lokálne obmedzená no a jadro ako aj TAP sú zatiaľ v menej či viac pokročilejšej fáze vývoja zodpovedajúcich technológií..
Ak by som to mal povedať pragmaticky, dnes sú reálne použiteľné najmä štiepka a plyn. Zároveň však nestačí len vyrábať teplo. Tepláreň ho musí vedieť aj financovať. To sa pri cene tepla robí veľmi ťažko, preto je dôležitá aj výroba elektriny. Práve príjem z elektriny vie pomôcť dostať výrobu tepla do prostredia, v ktorom je celý systém dlhodobo udržateľný.
Dobrá tepláreň po odchode od uhlia preto potrebuje účinné zdroje, ktoré v základe vyrábajú teplo aj elektrinu vo vhodnom pomere, a k tomu zdroje na pokrývanie tepelných špičiek. Tými bývajú spravidla plynové kotly, ktoré sa zapínajú len vtedy, keď je to potrebné.
Dny teplárenství a energetiky 2026 | Foto: Denník ENERGIE-PORTAL
Do ekonomiky prevádzky však vstupujú aj ďalšie nákladové faktory, napríklad emisné povolenky.
Áno. Tepláreň musí splniť tepelnú potrebu mesta, ale zároveň musí ekonomicky obstáť. Ak neplní prvú úlohu, zlyháva vo svojej základnej funkcii. Ak neplní druhú, nevie financovať svoju budúcnosť.
Preto je mimoriadne dôležité vedieť nakupovať palivá a emisné povolenky a zároveň dobre predávať elektrinu. Tepláreň musí v závislosti na palivovom mixe vedieť nakupovať uhlie, biomasu, plyn, povolenky a na druhej strane efektívne obchodovať s elektrinou. Ak to vie, ideálne v rámci väčšej skupiny s vlastným obchodným a bilančným zázemím, má šancu byť úspešná.
Aj to bol podľa mňa jeden z dôvodov, prečo bol projekt zlúčenia teplární do MH Teplárenského holdingu úspešný. Veľký dôraz sme kládli na profesionálny nákup komodít a predaj elektriny, Vytvorili sme silný tím, ktorý nakupoval komodity, predával elektrinu a zároveň pravidelne odhadoval vývoj trhu.
Keď ste spomenuli tuhé alternatívne palivá, v minulosti sa o nich veľa hovorilo napríklad v súvislosti so zámermi žilinskej teplárne. Ukázali sa ako slepá ulička?
Nemyslím si, že sú slepou uličkou. Treba sa však na ne pozerať realisticky. Ja som zástancom tohto riešenia najmä preto, že lokálne dáva zmysel energeticky zhodnocovať odpad, ktorý v regióne vzniká. To je z princípu logická myšlienka.
TAP však nie je hocijaký odpad, ale upravené palivo z odpadu. Kľúčové je, ako ho spaľujete, s čím ho kombinujete a akú má tepelnú kapacitu. Keď sa pozrieme na Žilinu, tak konkrétny typ TAP, s ktorým sa tam uvažovalo, by pokryl približne tretinu až polovicu tepelnej potreby mesta. To však za predpokladu, že by ste do systému sústredili odpad nielen zo Žiliny, ale aj zo širšieho regiónu vrátane Kysúc, Rajca, Prievidze či Ružomberka.
Práve tam sa ukázal limit tohto riešenia. V Žiline dával zmysel skôr multipalivový koncept, teda kombinácia štiepky a TAP. Následne však prichádzate k otázke technológie. Roštový kotol je investične menej náročný, ale má nižšiu účinnosť. Zároveň je flexibilnejší pri spaľovaní rôznych frakcií. Fluidná technológia je pri štiepke pomerne overená, no aby dosahovala dobrú účinnosť, potrebujete mať presne definovanú frakciu aj vlhkosť paliva.
A práve toto je pri TAP komplikovanejšie. Pri štiepke si parametre viete pomerne dobre odkontrolovať, pri TAP je to podstatne citlivejšie. Preto si myslím, že TAP môžu byť súčasťou riešenia, ale len ťažko budú jediným alebo dominantným zdrojom vo veľkom mestskom systéme.
Erik Štefák | Foto: Denník ENERGIE-PORTAL
Systémy centralizovaného zásobovania teplom majú spĺňať aj požiadavku účinnosti. Čo bude rozhodujúcim riešením – vyššia kogenerácia alebo obnoviteľné zdroje energie?
Podľa môjho názoru kombinácia oboch, doplnená plynovými kotlami. Dnes je v slovenských podmienkach najrealistickejšou cestou kombinácia kogeneračných jednotiek, biomasy a plynových kotlov.
V blízkej budúcnosti sa môžeme baviť aj o tepelných čerpadlách alebo geotermálnej energii. To sú seriózne technológie, ale pri dnešnej investičnej náročnosti ich nemožno považovať za univerzálne riešenie pre celé Slovensko. Geotermálne projekty sa síce pripravujú, vieme o aktivitách v Košiciach či v menšom rozsahu inde, ale nejde o technológiu, ktorá by v najbližšom období dokázala v masovom meradle vyriešiť potreby slovenského teplárenstva.
Za realistický model preto považujem kombináciu biomasy ako obnoviteľného zdroja, vysokoúčinnej kombinovanej výroby elektriny a tepla na plyne a k tomu špičkových kotlov, ktoré sa zapínajú podľa tepelnej potreby, alebo podľa situácie na trhu s elektrinou.
Smerujú k tomu niektoré teplárne?
Ako príklad možno spomenúť Martin, ktorý je podľa môjho názoru veľmi slušne pripravený. Podobným smerom sa uberá aj Žilina. Tam sa počíta s biomasou, kogeneračnými jednotkami a plynovými kotlami, ktoré budú slúžiť ako záloha alebo doplnkový zdroj v čase špičky.
Druhá vec je, samozrejme, cena tepla. Ekonomicky to môže fungovať, ale len vtedy, ak bude výsledná cena prijateľná. Efektivita totiž nie je len o technológii, ale aj o tom, aby bolo teplo dostupné pre odberateľov a zároveň, aby tepláreň vedela financovať prevádzku, úvery aj budúce investície.
Pri uhlí je dnes problém aj v tom, že ho už prakticky nikto nechce financovať ani poisťovať. Hoci z technologického pohľadu prešli uhoľné zdroje výrazným environmentálnym posunom a nie sú už dnes aktuálne, legislatívne a s nimi spojené systémové požiadavky ich postupne vytláčajú.
V závode MH Teplárenský holding Žilina v súčasnosti realizuje skupina PPA CONTROLL projekt dodávky, montáže a uvedenia do prevádzky dvoch kogeneračných jednotiek s kompletným príslušenstvom. Taktiež v Česku máte viaceré obdobné projekty v realizácii.
Áno je to tak. V Žiline sú to dve kogeneračné jednotky s elektrickým inštalovaným výkonom 9,4 MW spolu s transformátorom pre MH Teplárenský holding. V Čechách, v Dětmaroviciach finišujeme podobný projekt pre skupinu ČEZ.
Zároveň sme boli nedávno úspešní v súťaži o ďalšie kogeneračné riešenie pre skupinu ČEZ v lokalite Prunéřov.
Naša skupina sa podieľa aj na viacerých inštaláciách v zahraničí. Ako príklad môžem uviesť projekty spaľovní v Čechách, či vo Veľkej Británii. Máme rozsiahle skúsenosti s inštaláciami v krajinách Južnej a Strednej Ameriky.
Nedávno na Slovensku prebehla ďalšia aukcia na prevádzkovú podporu vysokoúčinnej kombinovanej výroby. Je to podľa vás vhodný model?
Podľa mňa áno. Nemám voči tomu zásadné výhrady. Podobný prístup funguje aj v Česku. Tento model dáva určitú mieru istoty investorom aj prevádzkovateľom zdrojov. Zároveň vytvára predvídateľnejšie prostredie aj pre dodávateľov technológií. To je v tomto sektore dôležité.
Erik Štefák | Foto: Denník ENERGIE-PORTAL
V súvislosti s klimatickou zmenou rastie dopyt aj po chladení. Dokážu na to teplárenské podniky reagovať?
Dokážu, hoci na Slovensku zatiaľ skôr v obmedzenom rozsahu. Niektoré teplárne už s chladom pracovali. Napríklad v Trnave sa chlad poskytoval a podobné riešenia sa objavili aj v Žiline, hoci išlo skôr o menšie projekty.
Problém bol v tom, že chlad nebol regulovaný. V čase, keď som pôsobil v riadení elektrární a teplární, sme museli chlad formálne predávať ako teplo. To však deformovalo cenotvorbu a viedlo k tomu, že poskytovateľ bol tlačený do nižšej ceny, než aká zodpovedala reálnym nákladom.
Do budúcnosti však s chladom určite treba počítať. Klimatická zmena je realita a dopyt po chladení bude rásť. Aby sa však tento segment mohol rozvíjať vo väčšom rozsahu, bude potrebné upraviť aj legislatívne a regulačné prostredie.
Aké miesto v teplárenstve podľa vás budú mať tepelné čerpadlá?
To je smer, ku ktorému sa sektor bude musieť postupne dopracovať. Pri veľkých tepelných čerpadlách pre systémy CZT však stále narážame na vysoké investičné náklady.
A to je presne ten rozhodujúci moment: do akej miery bude verejnosť schopná akceptovať, ako sa takáto investícia premietne do ceny tepla. Pri menších aplikáciách, napríklad pre zimné štadióny, plavárne alebo jednotlivé budovy, sa o tom dá hovoriť veľmi konkrétne. Pri veľkých systémoch centralizovaného zásobovania teplom je však situácia zložitejšia.
Myslím si, že tieto technológie ešte musia prejsť ďalším vývojom, aby sa stali ekonomicky atraktívnejšími. Môže to byť aj cez lepšie prepojenie s trhom s elektrinou, podobne ako pri kogenerácii. V čase keď som viedol teplárne, nepamätám si na Slovensku a úprimne ani v Čechách serióznu štúdiu veľkého teplárenského projektu, ktorá by počítala s veľkým tepelným čerpadlom, ako s hlavným zdrojom. Preto som v tomto zatiaľ skôr opatrný.
Veľkou témou aj na kongrese Dny teplárenství a energetiky, na ktorom sa zhovárame, sú aj emisné povolenky. Sú pre slovenské teplárenstvo likvidačné?
Sú to veľmi významné náklady, ale povedať, že samy osebe sú likvidačné, by bolo príliš zjednodušené. Všetko závisí od zdrojového mixu a od toho, ako vie tepláreň s nákladmi pracovať.
Ak máte vedľa seba biomasový kotol, plynovú vysokoúčinnú kogeneráciu a samostatné plynové kotly, každý z týchto zdrojov má inú nákladovú štruktúru. Pri obnoviteľnom zdroji povolenky neriešite, pri plynovej KVET už áno. A práve v tom je podstata moderného riadenia teplárne – musíte vedieť správne radiť zdroje a zároveň profesionálne nakupovať.
Povolenka je v istom zmysle finančný produkt a treba s ňou zodpovedne pracovať. To nie je rozhodnutie zo dňa na deň. V čase keď som viedol teplárne v Martine a v Žilina, prebiehali porady venované nákupu komodít, predaju elektriny a nákupu povoleniek za kompletnej účasti vedenia holdingu. Nakupovalo sa buď pri výhodných forwardových cenách, alebo priebežne podľa situácie na trhu.
Preto znovu opakujem: Kto chce dnes dobre riadiť tepláreň, musí vedieť nakupovať plyn, štiepku, povolenky a ďalšie vstupy, a zároveň predávať elektrinu. Ak to zvládne, dokáže vyrábať teplo efektívne, za prijateľnú cenu a zároveň vytvárať priestor na ďalšie investície príjmami z predaja elektriny.
Čo to znamená pre priemysel, ktorý si často zabezpečuje teplo vo vlastných systémoch?
Tam je pohľad ešte prísnejšie biznisový. Výroba tepla, resp. využívanie odpadového tepla dáva zmysel vtedy, ak zásadným spôsobom znižuje náklady. Ak k tomu pridáte aj výrobu elektriny, možnosti sa ešte rozširujú.
Osobne veľký priestor vidím v koexistencii teplární s priemyslom a samosprávou. Tepláreň má určitý elektrický výkon a ak zároveň disponuje miestnou distribučnou sústavou, vie priemyslu ponúknuť zaujímavé podmienky. Vtedy sa jednotlivé prvky systému začnú dopĺňať.
Na Slovensku sú teplárne, ktoré majú miestnu distribučnú sústavu, vlastnú výrobnú kapacitu a vedia fungovať ako významný lokálny energetický hráč. Ak má takýto subjekt aj obchodné kompetencie, potom môže vytvárať synergie nielen s priemyslom, ale aj s verejným sektorom.
Tepláreň má napríklad často najvyšší výkon v noci, keď potrebuje vyrábať teplo, no zároveň sú vtedy ceny elektriny nižšie. Ak však máte miestnu distribučnú sústavu a viete zásobovať aj mestské osvetlenie alebo inú verejnú infraštruktúru, vzniká zaujímavá win-win situácia.
Budúcnosť teplárenstva preto podľa mňa nie je len v samotnej výrobe tepla. Je aj v spolupráci so samosprávami, v prepájaní výroby elektriny, distribúcie, verejných služieb a lokálnych energetických komunít. Práve tam môžu vzniknúť synergie, ktoré v konečnom dôsledku prinesú výhody aj obyvateľom miest.
Je to aj argument proti odpájaniu sa od centralizovaného zásobovania teplom?
Áno. Dnes je situácia iná, než bola pred pár rokmi. Kedysi sa mnohí chceli od centralizovaného zásobovania odpájať, dnes je záujem skôr opačný. Aj to ukazuje, že pri dobre nastavenom systéme môže mať centralizované zásobovanie teplom stále silnú budúcnosť.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.