Prečo klimatická politika Poľsko neláka

Foto: Dreamstime.com

Poľské rozhodnutie vetovať smernicu, ktorá má po roku 2020 obmedzovať emisie skleníkových plynov a ktorej návrh bol pred dvoma týždňami predložený na summite EÚ v Bruseli, bolo samo o sebe správne. Spôsob, akým našu pozíciu vysvetľujeme v Európe, je ale vskutku žalostný.

Medzi poľskými predstaviteľmi a eurokomisárkou pre ochranu klímy Connie Hedegaardovou nepanuje ani náznak dôvery. To však nie je ten hlavný problém – komisári prichádzajú a odchádzajú a v Bruseli sa neoficiálne hovorí, že v budúcej Komisii už možno ani žiadny komisár pre klímu sedieť nebude. Ďaleko horšie však je, že jedovatá atmosféra vzájomného podozrievania začala presakovať aj do vzťahov Poľska s niektorými jeho kľúčovými partnermi v EÚ – Nemeckom, Švédskom alebo Dánskom.

Poľsko sa snažilo znížiť emisie

Čo partneri v EÚ a ekologické organizácie odmietajú uznať, je to, že Poľsko skutočne vyvinulo obrovské úsilie a snahu emisie oxidu uhličitého znížiť. Poľské emisie klesli z 453 miliónov ton v roku 1990 na 377 miliónov v roku 2009. Ľahko by sme tak splnili deklarovaný cieľ EÚ, t.j. do roku 2020 zraziť emisie o dvadsať percent pod úroveň deväťdesiatych rokov. Dosiahli by sme to aj bez použitia európskeho systému obchodovania s emisnými kvótami, ktorý pripomína stredoveké odpustky, rovnako ako bez nákladných dotácií na veternú energiu.

Tento cieľ by sme dosiahli zlepšením energetickej efektivity a výmenou našich elektrární z čias komunizmu za modernejšie, ktoré by však takisto spaľovali uhlie. Žiadny seriózny poľský politík si ale bohužiaľ nedovolí povedať, že nástroje klimatickej politiky EÚ sú neúčinné a zle nastavené – to je totiž veľké tabu.

Ani na druhej strane nie sú veci o mnoho lepšie. Je úplne zrejmé, že zámerom EÚ je zbaviť sa uhlia ako najväčšieho zdroja oxidu uhličitého. Energia z uhoľných elektrární má byť drahšia ako energia z plynu alebo dokonca z veterných elektrární – na tom je založená celá klimatická politika.

Žiadny západný politik to však nikdy otvorene neprizná, a tak sme namiesto toho kŕmení frázami o technológiách "čistého uhlia", ako je napríklad ukladanie CO₂ pod zem. Tieto postupy však nikdy nebudú realizované, pretože postaviť plynové alebo nukleárne elektrárne je ďaleko lacnejšie. V tomto ohľade je pokrytectvo úradníkov a politikov EÚ skutočne iritujúce.

Merkantilizmus 17. storočia

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.