Okamih vzniku povinnosti obchodovať s CO2 kvótami

Súdnemu dvoru EÚ sa dostala na stôl ďalšia otázka týkajúca sa výkladu Smernice č. 2003/87 Európskeho parlamentu a Rady o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve (ďalej len „Smernica“).

Tentoraz je dôvodom absencia ustanovenia, ktoré by vyslovene určovalo okamih, od ktorého sú zariadenia produkujúce emisie skleníkových plynov povinné obchodovať s emisnými kvótami, t. j. podávať správy a odovzdávať emisné kvóty v zmysle Smernice.

Tvrdenie proti tvrdeniu

Spoločnosť Vattenfall Europe Generation AG (ďalej len „Vattenfall“), nemecká spoločnosť prevádzkujúca elektráreň, sa v roku 2013 obrátila na Nemeckú správu pre obchodovanie s emisnými kvótami¹ s tvrdením, že z dôvodu, že je vo fáze výstavby, nie je povinná obchodovať s emisnými kvótami a odovzdávať ich v zmysle Smernice.

Spoločnosť Vattenfall bola názoru, že takáto povinnosť vzniká zariadeniu vyrábajúcemu elektrickú energiu až momentom, keď dochádza v tomto zariadení k výrobe elektrickej energie s cieľom jej predaja tretím stranám.

To znamená, že aj napriek tomu, že produkuje emisie skleníkových plynov, nepodlieha systému obchodovania s emisnými kvótami, kým elektrickú energiu nevyrába.

Pretože Nemecká správa pre obchodovanie s emisnými kvótami s týmto výkladom nesúhlasila, podala spoločnosť Vattenfall na Správny súd Berlín² žalobu o určenie, že povinnosť obchodovať s emisnými kvótami vzniká až uvedením zariadenia do skúšobnej prevádzky.

Správny súd Berlín však taktiež nesúhlasil s tvrdením spoločnosti Vattenfall. Naopak, zastával názor, že spoločnosť Vattenfall je povinná obchodovať s emisnými kvótami, a to bez ohľadu na to, či je vo fáze výstavby zariadenia alebo vo fáze bežnej prevádzky, v rámci ktorej už elektrickú energiu vyrába.

Podľa jeho názoru je totiž rozhodujúca skutočnosť, že spoločnosť Vattenfall začala do ovzdušia vypúšťať emisie skleníkových plynov a je irelevantné, v akej fáze a s akým cieľom, resp. z akého dôvodu.

Emitujete skleníkové plyny? Máte povinnosti.

Pretože obe strany sporu postavili svoje tvrdenia na svojpomocnom výklade Smernice a jej príloh, obrátil sa Správny súd Berlín na Súdny dvor EÚ³ a žiadal predovšetkým o zodpovedanie otázky, kedy je zariadenie na výrobu elektrickej energie produkujúce skleníkové plyny povinné začať obchodovať s emisnými kvótami v zmysle Smernice.

Súdny dvor EÚ sa k tejto veci postavil jednoznačne a konštatoval, že nie je rozhodujúce, či je zariadenie vo fáze výstavby, t. j. vo fáze pred začiatkom prvej výroby elektrickej energie, alebo či je vo fáze bežného prevádzkovania, t. j. v štádiu výroby elektrickej energie.

Len čo začne zariadenie, na ktoré sa vzťahuje Smernica, do ovzdušia vypúšťať emisie skleníkových plynov, je povinné začať obchodovať s emisnými kvótami.

Svoje tvrdenie Súdny dvor EÚ postavil na viacerých skutočnostiach. Jednou z nich je fakt, že hlavným cieľom Smernice je ochrana životného prostredia prostredníctvom zníženia emisií skleníkových plynov.

Povinnosť obchodovať s emisnými kvótami preto nemôže podliehať podmienke, aby kvalifikácia zariadenia na výrobu elektrickej energie závisela od toho, že toto zariadenie vyrába elektrickú energiu určenú na predaj tretím stranám.

Súdny dvor sa ďalej vyjadril, že pokiaľ zariadenie vykonáva činnosť spaľovania palív s celkovým menovitým tepelným príkonom väčším ako 20 MW⁴, vzťahujú sa naň povinnosti vyplývajúce zo Smernice.

Na účely Smernice sa za spaľovanie považuje každá oxidácia palív bez ohľadu na to, akým spôsobom sa využíva teplo, elektrická alebo mechanická energia, ktoré boli vyrobené v tomto procese, ako aj ostatné priamo s tým spojené činnosti.⁵

Keďže menovitý tepelný príkon uhoľnej elektrárne prevádzkovanej spoločnosťou Vattenfall dosahuje 3 700 MW, vzťahujú sa na ňu povinnosti stanovené Smernicou a je preto povinná s emisnými kvótami obchodovať.

Okrem toho aj podľa nariadenia Komisie sa povinnosť obchodovať s emisnými kvótami netýka iba emisií z pravidelnej prevádzky, ale aj z mimoriadnych udalostí vrátane uvádzania zariadenia do prevádzky⁶.

Podľa tohto nariadenia sú prevádzkovatelia dotknutých zariadení povinní obchodovať so všetkými relevantnými emisiami skleníkových plynov zo všetkých zdrojov emisií a všetkých zdrojových prúdov súvisiacich s činnosťami vykonávanými v týchto zariadeniach.

Rozhodnutie Súdneho dvoru EÚ podporuje aj definícia zariadenia obsiahnutá v Smernici⁷.

Na účely Smernice sa totiž za zariadenie považuje stacionárna technologická jednotka, v ktorej sa uskutočňujú činnosti vymenované v prílohe I Smernice, ako aj akákoľvek iná priamo súvisiaca činnosť, ktorá má technické spojenie s činnosťami vykonávanými v danej prevádzkarni a ktorá by mohla mať vplyv na emisie a znečisťovanie.⁸

Záver

Keď to zhrnieme, každé zariadenie, ktoré vykonáva niektorú z činností, na ktorú sa uplatňuje Smernica, v tomto prípade spaľovanie palív v zariadení s celkovým menovitým príkonom väčším ako 20 MW, je povinné obchodovať s emisnými kvótami okamihom prvej emisie skleníkových plynov, a teda v prípade spoločnosti Vattenfall aj pred začiatkom prvej výroby elektrickej energie.

Mgr. Natária Jánošková, Mag. Annamária Tóthová
Dvořák Hager & Partners, advokátska kancelária, s. r. o.

Poznámky pod čiarou:

1 Deutsche Emissionshandelsstelle im Umweltbundesamt

2 Verwaltungsgericht Berlin

3 Rozsudok Súdneho dvoru EÚ vo veci C-457/15 zo dňa 28. júla 2016, Vattenfall Europe Generation AG v. Spolková republika Nemecko.

4 V zmysle Prílohy I Smernice č. 2003/87/ES.

5 Čl. 3 písm. t) Smernice č. 2003/87/ES.

6 Čl. 20 ods. 1 tretia veta Nariadenia Komisie č. 601/2012 zo dňa 21. júna 2012 o monitorovaní a nahlasovaní emisií skleníkových plynov podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES.

7 Čl. 3 písm. e) Smernice č. 2003/87.

8 Rozsudok Súdneho dvoru vo veci C-158/15, zo dňa 9. júna 2016, Elektriciteits Produktiemaatschappij Zuid-Nederland.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.