Marek Senkovič: Ak sa nevyrieši, čo s nadprodukciou benzínu, Európa má problém

Neboli žiadnym prekvapením. Všetky rafinérie v Európe sú už dlhšie obdobie pod veľkým, neraz existenčným tlakom. Celé odvetvie je v kríze, ktorej sa nevyhol ani Slovnaft. Sme na rovnakom trhu s rovnakými podmienkami.

V Európe je 110 rafinérií. No čo je podstatnejšie, v Európe je voľný obchod a cenu diktuje dopyt. Rafinérske produkty totiž môžu obchodníci kúpiť kdekoľvek a rovnako kdekoľvek i predať. Preto trh nie je o výrobe, nakoľko náklady na prepravu už nie sú takou prekážkou.

Na druhej strane to môže byť pre Slovnaft i výhoda. Cez obchodníkov môže prenikať na nové trhy, ktoré doteraz mali obsadené iné rafinérie.

Áno. Ale veľkú úlohu zohráva to, či v danej krajine zákazníkov spoločnosť už má, alebo nemá. Zaváži aj to, či značka Slovnaft napríklad v Bavorsku niečo znamená a má renomé kvality, alebo neznamená nič, a preto sa tamojší odberatelia radšej sústredia na nemeckú produkciu.

A má Slovnaft takéto renomé?

Stále ešte dožíva predsudok, že na Západe sa firmy z Východu nevedia uplatniť, pretože majú nálepku nižšej kvality. Podobne, ako sa my pozeráme na ázijské krajiny. Tento problém istej akceptovateľnosti tu teoreticky je. Dá sa to zmeniť len rokmi konzistentnej a kontinuálnej komunikácie so zákazníkmi, spoľahlivosťou dodávok, servisu či kvality.

Je pravda, že spočiatku musíte vynaložiť oveľa viac úsilia, ale keď si vás zákazník po niekoľkých obchodoch overí, padne aj táto prekážka. Z pohľadu kvality produktov sme problém nikdy nemali - na to sú normy v celej Európskej únii rovnaké.

Čo mimoeurópska konkurencia? Tej už by logistické náklady mohli robiť problémy.

Ani nie, náklady na prepravu tony benzínu, ktorý na burze stojí dnes 1100 dolárov, napríklad z Indie do Stredozemného mora vychádzajú na približne 25 amerických dolárov, čiže sú zanedbateľné. V Stredozemnom mori táto ázijská produkcia priamo môže konkurovať prímorským rafinériám v Taliansku, Francúzsku, Grécku, Chorvátsku, pričom tie tento tlak následne prenášajú na výrobcov lokalizovaných v európskom vnútrozemí vrátane Slovenska..

No a prebytok sa vždy na trhu prejavuje v stlačení rafinérskej a distribučnej marže. To je samozrejme v poriadku z pohľadu konečného spotrebiteľa, ktorý chce nakupovať za čo najnižšie ceny.

I pre voľnú súťaž na trhu je to dobré, ale to, čo je problematické, je to, že mimoeurópska rafinérska produkcia je často lacnejšia než európska kvôli nákladom, ktoré si Európa sama na seba rokmi postupne nabaľovala.

Aké sú to náklady ?

V Európe máme z celého sveta pravdepodobne najprísnejšie štandardy pri zamestnávaní, v mzdovej a sociálnej oblasti, bezpečnosti práci, ochrane životného prostredia, školeniach, obmedzovaní emisií a mnoho ďalších sťažujúcich podmienok, ktoré sú možno aj sčasti pochopiteľné, ale ak nie sú uplatňované globálne, tak znevýhodňujú len európskych producentov.

Špeciálnou kapitolou sú náklady rafinérií na energie, ktoré sú inde vo svete tiež výrazne lacnejšie a niekde ich dokonca dotujú. Napríklad rafinérie v USA v súčasnosti profitujú nielen z lacnejšej ropy WTI, ktorej cena je aj o 20 dolárov na barel nižšia ako cena ropy Brent či Ural, ale majú aj zásadne nižšie ceny plynu a elektrickej energie v dôsledku boomu odvetvia ťažby plynu.

Na druhej strane rafinérie z krajín, kde sa energie – teplo a elektrická energia – vyrábajú z domácich zdrojov ropy, plynu či uhlia, nakupujú tieto vstupy hlboko pod európskymi štandardnými cenami.

Keď sme pri Amerike. Nepodpísal sa nepriamo na dobrých výsledkoch tamojších rafinérií i bridlicový plyn?

Určite. V Slovnafte je napríklad zemný plyn tretia najvyššia nákladová položka po rope a nákladoch na biozložky, ktoré sa povinne musia primiešavať do motorových palív. Zemný plyn potrebujeme na odsírenie ropy, ako aj na výrobu tepelnej energie.

Ceny spotového plynu v USA sú trikrát lacnejšie ako spotové ceny v Európe, pričom tieto sú ešte často o desiatky percent nižšie, než ceny plynu viazané na ropné vykurovacie oleje. To je v súčasnosti obrovská konkurečná výhoda amerických rafinérií a ich celého priemyslu vôbec voči európskemu priemyslu.

Treba si tiež uvedomiť, že okrem plynu benefitujú aj z lacnejšej elektrickej energie, ktorá sa vo veľkej miere vyrába tiež z plynu.

Ale aj spotové trhy môžu relatívne prudko zakolísať a cena plynu vzrásť.

Američania tým, že sa bridlicovému plynu intezívne venujú viac ako desať rokov, vygenerovali veľkú ponuku, ale túto komoditu nevedia exportovať. Majú prístavy na dovoz, lebo pred časom predpokladali, že ho budú dovážať v skvapalnenej forme (LNG – skvapalnený zemný plyn) a v prístavoch ho konvertovať na plynnú formu.

Avšak masívny rast domácej ťažby plynu zmenil pravidlá hry. Amerika sa postupne stáva sebestačnou v saturácii spotreby plynu doma vyťaženým plynom a dnes zvažujú, že by prebytky z ťažby exportovali. Ale to musia upraviť technológiu v prístavoch na možnosť vývozu, aby sa v nich plyn zmenil z plynného skupenstva na kvapalné a ten sa naložil do gigantických LNG tankerov, ktoré sa môžu preplaviť napríklad do Európy či Japonska.

Táto technologická prestavba nejaký čas potrvá a minimálne dovtedy stav rozdielnych cien plynu v USA a napr. Európe potrvá.

I v Európe sa čoraz viac hovorí o bridlicovom plyne. Nepríde zmena týmto smerom?

Zatiaľ sa len o tom hovorí. Myslím si, že tak skoro sa realizácie nedočkáme.. Je to podobné ako pri eurozóne. Američania sú flexibilnejší a rozhodnejší, pretože je to jeden štát, nekladú podnikaniu prekážky a majú ťah na bránu.

V Európe to takto nejde. Tí, čo nedisponujú zásobami bridlicového plynu, môžu mať tendenciu vytvárať prekážky pre tých, čo ho majú. Napríklad legislatívne alebo environmentálne. Podobne aj niektoré silné európske energetické spoločnosti by neboli „najšťastnejšie“ , ak by sa ťažba plynu v Európe rozmohla a jeho cena by klesla.

Aj preto bude Európa dlhodobo závislá na dovoze, hoci ten plyn je drahší. To sa obratom popri iných faktoroch podpisuje na nákladoch rafinérií a priemysle ako takom a prispieva k strate európskej produkčnej konkurencieschopnosti

Vráťme sa k výsledkom hospodárenia Slovnaftu. Aký očakávate ďalší vývoj, zmení sa trend?

Cena produktov sa nezvýšila o toľko, o čo sa zvýšila cena vstupov. Rafinérska marža sa posledné kvartály pohybuje okolo úrovne jedného až dvoch dolárov za barel, čo znamená, že ak barel ropy stojí napríklad 110 USD, tak barel produkcie z priemernej európskej rafinérie stojí 111-112 USD.

Do tejto marže však musíte vtesnať množstvo ostatných nákladov - mzdy, biozložky, zemný plyn, elektrickú energiu, paru, vodu, údržbu, udržiavacie i rozvojové investície, nakupované služby, logistické zabezpečenie a skladovanie, réžiu až po náklady súvisiace s prevádzkou čerpacích staníc. Je to jednoducho málo na to, aby rafinérie mohli tvoriť nejaký profit. Je to neporovnateľné s tým, čo bolo do roku 2008, keď marža bola aj 3 až 5 krát vyššia, než dnes.

Inými slovami, nečaká sa zmena v tomto polroku.

Výraznejšie zmeny v krátkom období neočakávam. Samozrejme, môže prísť štvrťrok s dobrými výsledkami, ale „zlaté roky“ sa tak skoro do rafinérií nevrátia. V Európskej únii totiž z toho jedného až dvoch dolárov skrátka dlhodobo nevyžijeme. Už skôr spomenutá moderná veľkokapacitná exportne orientovaná rafinéria v Indii áno, lebo ich prevádzkové náklady sú rádovo nižšie.

Predpokladám, že medzi rozdiely patria i náklady za emisie.

V súčasnosti náklady na CO₂ kvóty nie sú tak vysoké. Ale postupne európske rafinérie budú od roku 2013 zaťažované v tejto oblasti stále viac a viac podobne ako sú už nepriamo zaťažované v niektorých krajinách – vrátane Slovenska – rôznymi zvyšujúcimi sa poplatkami v súvislosti s dodávkou elektrickej energie, podporou prenosovej a distribučnej sústavy či vyraďovaním jadrových elektrární.

Tie krajiny, resp. zóny vo svete, ktoré sa nepripojili k environmentálnym iniciatívam tak ako Európa, alebo našli iný spôsob boja s environmentálnymi výzvami, ako napríklad USA, ktoré zvýšenou ťažbou a spotrebou bridlicového plynu na úkor uhlia zásadne znížili objem vypúšťaných emisií, budú z čisto produkčného hľadiska konkurenčnejšie.

Keď to zrátam, v Európskej únii sa naakumulovalo toľko prekážok, že pre mnohé firmy, a to nielen pre rafinérie, tu neostáva miesto na ziskové podnikanie.

Tak čo potom hodláte spraviť? Teraz bokom výstavba novej linky polyetylénu. Aké investície, alebo nové obchodné zámery pripravujete v Slovnafte?

V strednodobom horizonte chceme zvýšiť produkčnú i predajnú flexibilitu dodatočnými investíciami v hodnote niekoľkých miliónov až pár desiatok miliónov eur.

Cieľom je, aby sme vedeli účinnejšie meniť pomery vyrábaných produktov, ktorých je dnes niekoľko desiatok, a ktorých ceny a marže sa vyvíjajú veľmi často rôznou dynamikou a niekedy i iným smerom.

Chceme tiež viac využívať kolísavosť na trhu a profitovať na maximách burzových cien, ktoré prídu a ktoré budú trvať len jeden dva štvrťroky, a naopak menej stratiť, ak príde obdobie, kde by sme na časti produkcii pri nezmenenom neflexibilnom prístupe a nízkych burzových maržiach dosť stratili.

Čo napríklad nafta? Počet dieselových áut viac – menej rastie.

To je pravda. Predaj nafty v Európe stúpa, prípadne stagnuje, ale naopak predaj benzínu trendovo sústavne klesá, keďže je zaťažený vyššou spotrebnou daňou, než nafta. Faktom je, že spotreba nafty sa postupne presúva viac aj do sektora domácností. V minulosti boli dieselové motory najmä doménou priemyslu, stavebníctva, poľnohospodárstva, nákladnej prepravy, autobusov, vlakov, ale dnes sa citeľne zvyšuje predaj dieselových automobilov pre bežných ľudí, a to na úkor benzínových automobilov.

Lenže to naráža na ďalší problém. Ak by rastúci dopyt po nafte pokračoval, zároveň s tým vzrastie aj podiel benzínu, ktorý musíte popritom z ropy vyrobiť. Fyzikálno chemické postupy v rafinérii v tomto nepustia, nemôžete vyrábať iba naftu a vynechať benzín. Ak bude tento trend pretrvávať ďalších pár rokov, Európa môže mať reálny problém s energetickou bezpečnosťou.

Asi vám celkom nerozumiem.

Ak rafinéria nedokáže dlhodobo predať benzín na trhoch, musí automaticky znížiť rafinérsku produkciu, a tým klesne i produkcia nafty a ďalších rafinérskych produktov. Ak sa zníži jej výroba, tak sa toto strategické palivo bude musieť dovážať napríklad z blízkych krajín Spoločenstva nezávislých štátov. Potom bude Európska únia závislá už aj na dovozoch nafty.

Niektoré krajiny zo Spoločenstva v súčasnosti výraznejšie modernizujú výrobné potenciály svojich rafinérií za zdroje, ktoré majú z predaja ropy. Čítajú hru a všímajú si globálne zmeny v štruktúre dopytu rafinérskych produktov ako aj v obchodných tendenciách, kde napríklad USA už prestávajú nakupovať benzín z Európy.

Prečo potom neexportovať benzín napríklad do severnej Afriky?

Podobne ako na Blízkom východe, aj na severe Afriky je trh pre tieto produkty, ale aká je tam platobná disciplína, respektíve aké sú záruky, že platbu za exportovaný tovar aj dostanete späť? Také riziko momentálne podstúpi len zopár dobrodruhov.

Je to komplikované, aj keď novým možnostiam sa nebránime. Napríklad v minulých rokoch sme otestovali export plastov na Ďaleký východ do Číny a Indie. Nebolo to o zisku, len sme chceli vidieť trh, spoznať zvyklosti, otestovať si logistické zabezpečenie. Je možné, že tam svoju prítomnosť budeme rozvíjať, lebo už aj v našej branži sa akoby udomácnilo, že ten kto nebol v Číne, akoby ani nevedel, kam dnešný obchod a svet smeruje.

Ale ak by som sa mal späť vrátiť k problematiku nadbytku benzínu, tak jedným z riešením nepomeru dopytu po nafte a benzíne je zrovnať daňové zaťaženie oboch palív v rámci predpisov EU, aby hlavný motív nákupu dieslových osobných automobilov – nižšia cena nafty – odpadol.

Hovorili sme o plánoch ako zvýšiť príjmy. Čo opatrenia do vnútra Slovnaftu?

Aj v tejto oblasti máme rezervy. Určite nie sme v situácii, že by sme už nemali čo zlepšovať na nákladovej strane. Prvé opatrenia, nad ktorými treba uvažovať, sú naši dodávatelia.

Množstvo služieb si objednávame, pritom je otázne či nemožno za tú istú cenu dostať viac, alebo zaplatiť menej. Predsa len žijeme v konkurenčnom prostredí a vidíme, že kríza v nadponuke nie je len v rafinérskom biznise. Takisto budeme musieť ísť i do vlastných radov. Nastala doba, kedy nie je možné zvyšovať, či udržiavať viaceré zamestnanecké výhody bez toho, aby sa vnímala realita. Nie je možné pokračovať  napríklad vo vyplácaní odmien, aj keď je firma v strate.

Najťažšie na tom všetkom je však zmeniť zmýšľanie vo vnútri firmy, ktorá zamestnáva tisíce ľudí a pár stoviek manažérov na rôznych úrovniach. Všetci si musia zvyknúť, že zlaté časy odvetvia už pominuli a momentálne je situácia komplikovaná a neistá. Ale myslím, že pre veľké firmy vo všeobecnosti ide o rovnaký problém, keď všetci zamestnanci, či väčšina z nich, musia nájsť svoje vnútorné odhodlanie sa pýtať, či ten či onen náklad pre jeho útvar je skutočne potrebný, či nemožno nejakou zmenou rokmi vychodených chodníčkov zvýšiť efektívnosť, príjem a podobne.

V tomto smere sú menšie spoločnosti prirodzene obratnejšie a potrebu k zmenám ich ľudia rýchlejšie chápu, lebo nepriaznivé prostredie sami cítia. Navyše nie sú chránení stovkami iných kolegov či viacerými stupňami manažérskych úrovní ako je to bežné vo veľkých firmách.

Keď sa pozrieme všeobecne na investície energetických firiem, napriek poklesom dopytu prúdia milióny do ťažby. Nie je to trochu nezmyselné?

Aj Skupina MOL má vo svojom portfóliu ťažobné polia napríklad v Rusku, na Blízkom Východe alebo v Pakistane. Nejde len o to, mať dosah na surovinu, ale i o diverzifikácii príjmov. Ak sa v súčasnosti niečo v ropnom priemysle oplatí, tak je to ťažba.

Ťažobné divízie sú všade na svete v zisku, zatiaľ čo spracovanie, teda rafinérske odvetvie je skôr v mínuse, alebo v tom lepšom prípade na nule. Ťažobné spoločnosti vyťažia barel podľa obtiažnosti ťažby za 5 až 50 dolárov a predajú za 100 a viac dolárov. Navyše, ak má niečo cenový potenciál ísť hore, tak z fundamentálneho hľadiska ropa je určite favoritom, keďže jej nové ložiská sa nachádzajú v nehostinných, a teda technologicky oveľa ťažšie využiteľných lokalitách.

Súčasne sa tiež nezdá že geopolitické napätie na Blízko východe povolí a ani nie je možné čakať, že by centrálne banky čoskoro skončili s excesívnym nalievaním lacnej likvidity na finančné trhy, čo sa čiastočne negatívne odzrkadľuje vo vysokých cenách komodít.

Energetické koncerny teda idú skôr k ťažbe?

Áno, to je trend. Takzvaný supermajors ako sú BP, Total, Shell výrazne obmedzujú svoje rafinérske podnikanie v krajinách OECD, najmä Európe, a ak do rafinérskeho priemyslu investujú, tak je to najmä na perspetívnych rastových trhoch ako sú India, Vietnam, Čína, kde si ich navyše pre ich veľkosť a technologické know-how nemôžu lokálne vlády dovoliť ignorovať.

V tomto smere už len taký pomer automobilov na obyvateľa sa nedá porovnať s Európou. U nás v Európe je 500 automobilov na tisíc obyvateľov, vrátane detí i starých obyvateľov, teda zhruba jedno auto na jedného človeka v produktívnom veku, zatiaľ čo v rozvíjajúcich sa krajinách na jedno auto pripadá desať až 20 obyvateľov. Je jasné, ktorý trh má potenciál rásť.

Pre nás, Slovnaft, je však samozrejme dôležité stáť na „zemi“ a ostať lídrom v našom regióne, kde sme doma, kde potenciál rastu životnej úrovne sa na rozdiel od niektorých západných krajín ešte stále nevytratil, a kde naše investície v podniku budú prinášať dlhodobý prospech pre všetkých.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.