Tri
dôvody, prečo daňovníci, spotrebitelia a tým pádom vlastne
všetci občania na prevode SPP nazad do pevného zovretia politikov
prerobia, až na pár vyvolených, sme popísali
tu. Len doplňme, že premiér sa zámerom dotovať ceny plynu
pre vyvolené firmy ani nijak
netajil.
SPP malo pre rozpočet tú „výhodu“, že odkup priamo nestál
ani euro. Štát spolu s aktívami prevzal aj časť dlhu a noví
investori boli radi, že sa zbavili nie príliš lukratívnej
spoločnosti takpovediac zadarmo.
Nie že by to bol pre občanov obed
zadarmo – odhodlanie robiť sociálnu (a stranícku) politiku cez
dumpingové ceny plynu schytá rozpočet najskôr nižšími
dividendami, neskôr možno potrebou sanovať chátrajúcu firmu
priamo z daní. Ale je veľká šanca, že tu v tej dobe už bude
dávno iná vláda a teda je to dnes politicky bezbolestné riešenie.
Nie sú to reči do vetra. Na prelome tisícročí dosahovalo
štátne SPP z distribúcie a predaja zemného plynu prevádzkovú
stratu blížiacu sa 20
miliardám slovenských korún (pre porovnanie, to je viac ako 10
% príjmov vtedajšieho štátneho rozpočtu!). A to ešte nepočítame
poskrývané míny, ako napríklad slávne zmenky ministra a šéfa
SPP Duckého.
Paradoxne (pre tých, čo nepoznajú fungovanie
štátnych podnikov), resp. logicky (pre tých, ktorí ho poznajú),
po privatizácii príjmy štátu od SPP boli
vyššie, ako počas 100 % štátneho vlastníctva.
Slovenské elektrárne budú pre daňovníkov akútnejší
problém. Odpredaj štátu za 0 eur asi nehrozí a zohnať pár
stoviek miliónov v časoch, keď sa rozpočet pláta už aj
zdaňovaním
bezdomovcov, nebude jednoduché. Je preto možné, že pôjde
opäť iba o silácke reči ako v prípade
jednej zdravotnej poisťovne.
Vláda už pri snahe zvýšiť príjmy cez dane doletela ďalej
ako Enterprise. Ale súčasné manévre so zákazom
cigár, ako daňovo uznateľného marketingového výdavku, sú
už len posúvaním posledných príjmových miliónikov v
28-miliardovom kufri verejných financií. Preto sa začalo
konsolidovať cez štátne podniky. V lepšom prípade cez
privatizáciu (Telekom), v horšom vysávaním budúcich príjmov cez
superdividendy (budúce dividendové výnosy umelo prenesené do
súčasnosti) a ad hoc poplatky (osobitný
odvod z podnikania v regulovaných odvetviach).
Posilnením úlohy nominantov vlády dôjde k ešte väčšiemu
narušeniu trhu v energetike. Netreba pri tom zabúdať, že aj 100 %
štátom vlastnené Slovenské elektrárne mali podobne ako SPP
„zaujímavú“
históriu, spojenú so skrachovanou Devín bankou.
Tento energetický kolos na konci 90. rokov operoval so stratou
niekoľko miliárd Sk (a to ešte ich súčasťou bol zlatý
oslík otras sa SEPS). V privatizačnom roku 2005 (boli vlastne tri,
od 2004 do 2006) EBITDA (zisk pred započítaním úrokov, zdanenia,
odpisov a amortizácie,) dosahoval necelých 100 mil. eur, vo
všetkých nasledujúcich sa pohyboval zhruba medzi 500-800 miliónmi.
Za sedem rokov SE preinvestovali 3,3 miliardy eur.
Nezaberie ani obľúbená formulka o tom, že „súkromník“
nešťastným Slovákom zodvihol ceny elektriny a na tom vylepšil
svoje čísla. Pred vypuknutím krízy síce cena silovej elektriny
(to je tá, ktorú vyrobí elektráreň, pred príchodom do zásuvky
sa na ňu nabalia ešte rôzne poplatky za distribúciu a pod)
vyletela hore, ale od konca roku 2008 zažíva cena strmý pád až
do historických hlbín. Na účtoch za elektrinu sa to síce
neprejavilo, ale to je už iný príbeh o regulovaných poplatkoch,
OZE, či dotovaných Novákoch.
Graf: vývoj ceny elektriny na pražskej energetickej burze
Apropo Mochovce. Áno, ENEL mešká, do značnej miery kvôli
meniacim sa bezpečnostným kritériám v súvislosti s Fukušimou.
Ale štát ako vlastník začal Mochovce 1,2 stavať v roku 1981 a
dokončil ich po 17 rokoch a Mochovce 3,4 začal stavať v roku 1987
a nebol ich schopný dokončiť vôbec.
Dúfajme, že zámer odkúpiť časť elektrární je len prázdny
bluf. V opačnom prípade by to bol na stupnici zlých krokov tejto
vlády jeden z tých najhorších.
Martin Vlachynský, INESS
/Článok vyšiel na
blogu
think-tanku INESS/
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.