Ján Matuský: Ceny musia byť spravodlivé

Stáli ste pri zrode Úradu pre reguláciu sieťových odvetví v roku 2001. Prečo štát založil tento úrad?

Do vzniku úradu bol regulátorom i vlastníkom podnikov energetiky štát. Vláda ako správca majetku štátu bola v schizofrenickej situácii. Ako majiteľ podnikov energetiky bola povinná „vydolovať? z majetku štátu čo najvyšší príjem pre štátny rozpočet, a to čo najvyššími cenami energií, no ako volený politický orgán mala snahu byť zvolená i na ďalšie volebné obdobie, čo jej bránilo ceny zvyšovať a najmä pred voľbami, aby si udržala priazeň voličov.

Regulácia cien energií nebola z tohto dôvodu ekonomická, ale politická. Táto situácia bola neúnosná z viacerých dôvodov. Zo štátnych podnikov vznikli akciové spoločnosti, ktoré nemohli trvalo vykazovať záporný hospodársky výsledok, politická regulácia cien energií bola škodlivá aj pre veľkých odberateľov energií, ktorí čelili žalobám za dumpingové ceny svojich produktov a hrozili im tzv. antidumpingové clá.

Znamená to, že vtedy štát podporoval firmy tak, že držal ceny energií pod ich reálnou hodnotou?

Málokto asi vie, že ešte v roku 2001 z príjmov za tranzit zemného plynu bola dotovaná jeho domáca spotreba vo výške cca 21 miliárd korún. To znamená, že pri spotrebe približne 7 miliárd metrov kubických zemného plynu každý spotrebiteľ dostal na jeho spotrebu 3 koruny na meter kubický. Čím väčší spotrebiteľ, tým väčšia dotácia.

To znamená, že jeden z najväčších odberateľov zemného plynu dostal od štátu pri spotrebe 700 miliónov kubíkov zemného plynu dotáciu 2,1 miliardy korún. Pritom tieto peniaze mali skončiť vo forme dividend v štátnom rozpočte a prispieť tak na platy učiteľov alebo lekárov, alebo na výstavbu diaľnic. A ak sme chceli vstúpiť do EÚ a ak sme chceli sprivatizovať aspoň čiastočne energetiku, museli sme prejsť z politickej k ekonomickej regulácii.

Zmenila sa po viac než desaťročí funkcia úradu?

Jeho funkcia v roku 2001 i v roku 2013 je rovnaká. Zabezpečiť spravodlivé ceny energií a rovnováhu medzi záujmami spotrebiteľov a dodávateľov energií. Dnes však Úrad čelí iným výzvam. Slovensko je členom EÚ, vznikol spoločný energetický trh i regulačný úrad, zmenila sa ekonomická situácia a zmenila sa i vláda.

Úrad by mal byť z princípu nezávislý od výkonnej moci, no je to orgán štátu, úzko spätý so štátnym rozpočtom. Navyše je to orgán štátu, ktorý v trhovej ekonomike je jeden z mála nástrojov priameho zásahu štátu do podnikania súkromných spoločností a do peňaženiek obyvateľov určovaním cien produktov a služieb. Preto je lákadlom výkonnej moci využiť ho ako nástroj na získanie priazne voličov.

Ten záujem je dnes evidentný.

Ak sa vláda odváži zasiahnuť do pôsobnosti Úradu a posledná tlačová konferencia na Úrade to naznačila, musí mať na to skutočne závažný dôvod. Okrem všeobecnej hospodárskej krízy je to v tomto období, podľa môjho názoru, najmä skutočnosť, že ceny energií na Slovensku sú jedny z najvyšších v EÚ, čo spôsobuje zníženie konkurencieschopnosti slovenských výrobcov.

Štát sa dnes snaží v prvom rade udržať nízke ceny energií pre domácnosti. Aký vplyv to má na celý systém?

Ak počujem, že je snaha o udržanie nízkych cien energií pre domácnosti, potom sa pýtam, kto a akými nástrojmi chce tieto nízke ceny udržať? Ak sú nízke, sú spravodlivé? Dostane ich výrobca a dodávateľ za ich dodanie spravodlivú cenu? Alebo sú tieto ceny krížovo subvencované v cenách energií pre priemyselných odberateľov? Ale to sme tu už mali.

Preto v roku 2001 vznikol úrad. Aby neboli ceny energií nízke alebo vysoké pre niektorú skupinu odberateľov a aby neexistovali krížové subvencie ako medzi skupinami odberateľov, tak aj medzi odberateľmi a štátnym rozpočtom. Ceny musia byť spravodlivé, preto s termínom „nízke ceny energií pre domácnosti“ nemôžem a nikdy nebudem súhlasiť. Už použitie tohto termínu signalizuje, že je minimálne snaha opäť zmeniť ekonomickú reguláciu na politickú alebo začať so štátnou subvenciou jednej skupiny spotrebiteľov energií.

Súčasné vedenie úradu čelí ostrej kritike pre netransparentnosť regulácie. Dokonca to konštatuje aj Európska komisia. Súhlasíte?

S termínom „netransparentnosť regulácie“ nesúhlasím. Úrad postupuje transparentne, všetky návrhy vyhlášok dáva na medzirezortné pripomienkové konanie, tak aká netransparentnosť. Horšie ako netransparentnosť však vnímam nekonzistentnosť zásahov Úradu do regulácie. Nejde len o nekonzistentnosť so zámermi regulačnej politiky, ale aj so zámermi iných orgánov štátnej správy.

Asi najsledovanejšou vyhláškou je vyhláška o regulácii v elektroenergetike. Ako vo všeobecnosti hodnotíte tento dokument a diskusiu, ktorá sa okolo neho rozpútala?

Vyhláška o regulácii cien v elektroenergetike je najsledovanejšou, pretože sa dotýka všetkých, výrobcov i spotrebiteľov. Preto aj diskusia bola najobsiahlejšia. Prispel k tomu Úrad, pretože niektoré navrhované opatrenia významne zasahujú do podnikania mnohých subjektov. Tradične sa objavil návrh na zníženie cien elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie v priebehu hospodárskeho roku.

Ja chápem snahu Úradu znížiť tlak na cenu elektriny znížením objemu elektriny vyrobenej z OZE, no na druhej strane orgán štátu by mal rešpektovať skutočnosť, že do výstavby zdrojov na výrobu elektriny z OZE boli investované prostriedky aj z úverov bánk, ktoré ich poskytli na základe regulovaných cien ustanovených vyhláškou Úradu pre dané regulačné obdobie. Nie je preto možné súhlasiť so zmenou výšky cien počas regulačného obdobia daného hospodárskeho roku.

Štát na druhej strane veľmi konzistentne podporuje kombinovanú výrobu elektriny a tepla.

Tlak na cenu elektriny pre spotrebiteľov je približne rovnaký, no prístup Úradu k úprave cien elektriny z OZE a KVET je rozdielny. Podpora výroby elektriny z KVET je stabilná a ceny sa významne nemenia, čo nemožno povedať o cenách elektriny z OZE. Pritom vstupy do elektrární na OZE produkujeme doma a sú často odpadom, kým vstupom do výroby elektriny v KVET je najčastejšie zemný plyn, ktorý dovážame. Podpora využívania OZE na výrobu elektriny pritom zvyšuje našu nezávislosť od dovozu energonosičov. Na zníženie objemu elektriny z OZE a KVET je pritom možné použiť iné postupy, ku ktorým by nevznikli žiadne výhrady.

Ako mal teda regulátor postupovať pri nastavení podmienok?

Ak štát umožní investorom návratnosť investícií regulovanou cenou, ktorá je vyššia ako trhová, mal by súčasne povedať, aký objem týchto investícií bude podporovať. Ak štát chcel podporovať napr. výroby elektriny z biomasy v bioplynových staniciach, mal povedať, koľko bioplynových staníc a s akým výkonom bude podporovať. Zastaviť ich výstavbu znížením výkupnej ceny tak, že sa investície do ich výstavby stanú nenávratné, nie je systémové opatrenie a môže vyvolať množstvo žalôb voči štátu za zmarené investície.

Brusel zrejme odobrí podobnú podporu, akú majú dnes obnoviteľné zdroje, aj pre energiu z jadra. Je to krok správnym smerom?

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.