Čo vyplýva z rozhodnutia súdu o neoprávnenosti vyplácania G-komponentu

Priebeh kauzy G-komponent

Nálezom zo dňa 22. 6. 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 („nález“) Ústavný súd Slovenskej republiky („Ústavný súd“) rozhodol o tom, že časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v elektroenergetike^[1], podľa ktorej sú výrobcovia elektriny povinní platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, ak neuzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, je protiústavná.

Nález mal význam ako pre výrobcov elektriny, ktorí zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s distribučnou spoločnosťou nemali vôbec uzatvorenú, tak pre výrobcov elektriny, ktorí takúto zmluvu s distribučnou spoločnosťou uzatvorili.

Tí výrobcovia, ktorí zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemali vôbec uzatvorenú, mali možnosť skúsiť sa domáhať vrátenia už zaplateného G-komponentu, a to spätne od 1. 1. 2014.

Tí výrobcovia, ktorí takúto zmluvu uzatvorili, mohli túto zmluvu ukončiť, a docieliť tak, že odo dňa účinnosti vypovedania zmluvy nebudú povinní G-komponent platiť.

K nálezu Ústavného súdu sa však distribučné spoločnosti postavili svojským spôsobom. Prvej vyššie uvedenej skupine výrobcov elektriny odmietali G-komponent spätne vyplatiť a druhej skupine výrobcov elektriny G-komponent aj napriek vypovedaniu zmluvy naďalej fakturovali, či dokonca hrozili ich odpojením.

Dňa 2. 6. 2017 vydal Okresný súd Žilina rozhodnutie^[2] („rozhodnutie“), ktoré má zásadný význam pre tých výrobcov elektriny, ktorí zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemali vôbec uzatvorenú. Toto rozhodnutie však môže byť zaujímavé aj pre tých výrobcov, ktorí pristúpili alebo ešte len zvažujú pristúpiť k ukončeniu uzatvorených zmlúv o prístupe.

Rozhodnutie Okresného súdu Žilina

Na úvod rozhodnutia Okresný súd Žilina vyriešil otázku, či môže mať nález Ústavného súdu spätné účinky, teda či sa vzťahuje aj na G-komponent vyplácaný pred jeho vydaním. Okresný súd Žilina konštatoval, že áno, a to najmä s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že účinky nálezu Ústavného súdu nastávajú pre všetkých účastníkov konania ex tunc, teda spätne.

Dôležitou otázkou, ktorou sa Okresný súd Žilina zaoberal, bol význam a rozlíšenie pojmov pripojenie a prístup do sústavy. V tejto súvislosti konštatoval, že: „Zákon o energetike vyžaduje, aby – prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do sústavy a distribúcii elektriny; – zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu, a teda distribuovať vyrobenú elektrinu inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy“, teda „inému konkrétnemu subjektu, ktorý si sám určí.“

V nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemôže byť zamieňaná za zmluvu o pripojení, ani nie je v tejto zmluve obsiahnutá.

Kľúčovou otázkou v konaní tak bolo to, či medzi distribučnou spoločnosťou a výrobcom elektriny došlo k uzatvoreniu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Rešpektujúc nález Ústavného súdu, Okresný súd Žilina považoval túto otázku za alfu a omegu celého sporu.

Distribučná spoločnosť sa v tejto súvislosti snažila preukázať uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s poukazom na iné zmluvné vzťahy výrobcu elektriny, konkrétne zmluvu o pripojení a zmluvu o dodávke a distribúcii elektriny uzatvorenú so spoločnosťou Stredoslovenská energetika, a.s.

Uvedenú argumentáciu Okresný súd Žilina neuznal, pretože išlo o zmluvy odlišné od zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

Poukázal na to, že distribučná spoločnosť sa snaží subsumovať pod zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny azda každý zmluvný vzťah výrobcu, a to bez ohľadu na jeho predmet či zmluvné strany.

Distribučná spoločnosť odôvodňovala svoj nárok na G-komponent aj na základe svojej teórie o „samotnom práve prístupu“, čím navzájom separovala pojmy prístup a distribúcia, pričom oprávnenosť vyplácania G-komponentu odvodzovala už len zo samotného práva prístupu (teda bez distribúcie). V nadväznosti na uvedené si distribučná spoločnosť vykonštruovala samostatný zmluvný typ – tzv. zmluvu o prístupe.

S uvedenou argumentáciou sa súd nestotožnil a poukázal na to, že takáto zmluva nie je nikde zadefinovaná, nie je možné určiť jej náležitosti a nebola ani uzatvorená v písomnej forme, pričom zo zákonnej definície prístupu do distribučnej sústavy je zrejmé, že sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

Podľa Okresného súdu Žilina je prístup do sústavy neoddeliteľne spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou, teda distribúciou elektriny, k čomu v prípade daného výrobcu elektriny nedošlo, keďže tento len dodával elektrinu distribučnej spoločnosti, ktorá si s ňou nakladala podľa vlastného uváženia.

Keďže sa distribučnej spoločnosti nepodarilo v tomto konaní preukázať uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, Okresný súd Žilina rozhodol, že výrobca má nárok na vrátenie zaplateného G-komponentu.

Záver

Rozhodnutie síce bolo vydané iba prvostupňovým súdom, avšak je veľmi precízne a presvedčivo odôvodnené, takže možno očakávať, že žalovaná distribučná spoločnosť by nemusela byť so svojím prípadným odvolaním proti tomuto rozhodnutiu úspešná.

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia by mali mať všetci výrobcovia elektriny, ktorí neuzatvorili zmluvu o prístupe do sústavy a distribúcii elektriny, nárok na vrátenie zaplateného G-komponentu, a to aj spätne za celé obdobie jeho vyplácania (až kým nedôjde k premlčaniu).

Čo sa týka výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, na základe tohto rozhodnutia si môžu byť istejší, že ak zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ukončia, nebudú povinní G-komponent platiť.

Existuje určitá skupina výrobcov, ktorí neuzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, ale iba akúsi „zmluvu o prístupe“^[3], ktorej predmetom má byť iba prístup, nie však distribúcia.

V tejto súvislosti je otázne, či takáto zmluva vôbec predstavuje zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a či fakturácia G-komponentu na jej základe je oprávnená.

Z rozhodnutia Okresného súdu Žilina možno vyčítať, že takáto zmluva nemôže byť podkladom na vyplácanie G-komponentu, keďže nemá podstatné zákonné náležitosti – záväzok distribúcie^[4], čo by znamenalo, že výrobcovia elektriny, ktorí takúto zmluvu uzatvorili, by mohli mať nárok na vrátenie zaplateného G-komponentu, akoby žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny neuzatvorili.

[2] Rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 18Cb/187/2014.

[3] Jedna z distribučných spoločností takúto zmluvu označuje ako „Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto“.

[4] Zákon o energetike definuje predmet tejto zmluvy nasledovne: „Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb“.

Mgr. Mária Sadloňová
Dvořák Hager & Partners, advokátska kancelária, s.r.o.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.