Argumenty pre (ne)fakturáciu G-komponentu

Ak napriek tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky („Ústavný súd“) rozhodol o tom, že platba za prístup do distribučnej sústavy („G-komponent“) výrobcami energií, ktorí s s prevádzkovateľom distribučnej zmluvy neuzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, je protiústavná,¹ distribučné spoločnosti naďalej pokračujú vo fakturácii G-komponentu.

Nález Ústavného súdu mohol byť síce precíznejší, jeho posolstvo sa však javí byť jednoznačné:

Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká (...) na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny. (...) Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe (...), táto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav (...). Popísaný stav nekorešponduje s s dikciou čl. 123 Ústavy (...).

Ako je potom možné, že distribučné spoločnosti uvedený záver Ústavného súdu nerešpektujú?

Núka sa hneď niekoľko argumentov, ktorými môžu distribučné spoločnosti rozhodnutie Ústavného súdu relativizovať. Do určitej miery im v tom pomáhajú vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví.

1. Povinnosť platiť tými, ktorí uzatvorili zmluvu o pripojení

Pôvodná vyhláška² viazala povinnosť platiť G-komponent na uzatvorenie zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy a nie na uzatvorenie zmluvy o prístupe.

To znamená, že aj napriek tomu, že Ústavný súd zrušil príslušnú časť § 26 ods. 23 pôvodnej vyhlášky, pôvodná vyhláška naďalej upravovala povinnosť platiť G-komponent tými, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o pripojení. Zmluvu o pripojení majú pritom uzatvorenú povinne takmer všetci výrobcovia elektriny, bez ohľadu na to, či majú do sústavy prístup alebo nie.

Aj keď medzičasom nadobudla účinnosť nová vyhláška³ o cenovej regulácii v elektroenergetike, táto rovnako odvíja povinnosť platiť G-komponent od zmluvy o pripojení.

V tejto súvislosti však nemožno opomínať odôvodnenie nálezu Ústavného súdu, z ktorého vyplýva, že zvyšná časť § 26 ods. 23 pôvodnej vyhlášky upravuje iba matematický výpočet platby za prístup do sústavy a sama osebe nezakotvuje (nekreuje) povinnosť platiť G-komponent, keďže táto povinnosť môže vzniknúť iba na základe zmluvy o prístupe v zmysle zákona o energetike.⁴

Z uvedeného dôvodu je potrebné odmietnuť taký výklad novej vyhlášky, podľa ktorého by výrobcom elektriny vznikla povinnosť platiť platbu za prístup do sústavy na základe zmluvy o pripojení. Z nálezu Ústavného súdu vyplýva, že povinnosť platiť platbu za prístup do sústavy môže vzniknúť iba na základe zmluvy o prístupe.

2. Máme alebo nemáme zmluvu?

Naše právne predpisy nepožadujú, aby bola zmluva o prístupe uzatvorená v písomnej forme. To znamená, že aj ústne uzatvorená zmluva môže kreovať povinnosť platiť platbu za prístup do sústavy.

Aj v prípade ústnej zmluvy však platí, že zmluvné strany musia mať záujem (vôľu) uzatvoriť príslušnú zmluvu, a zároveň, že tento záujem prejavia voči druhej zmluvnej strane (prejav vôle).

K uzatvoreniu zmluvy preto dôjde iba v prípade stretu prejavu vôle oboch zmluvných strán uzatvoriť zmluvu.

K uzatvoreniu zmluvy nemôže dôjsť len na základe samotného práva na prednostný prístup do sústavy (podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 2. Zákona o OZE⁵) ani na základe nečinnosti jednej zo strán (napr. nereagovanie na výzvu na uzatvorenie zmluvy), prípadne faktického stavu (napr. doterajšie platenie platby za prístup bez uzatvorenej zmluvy a pod.).

Ak príslušný výrobca elektriny neprejavil vôľu uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, k uzatvoreniu zmluvy nedošlo a tento výrobca nie je povinný platiť G-komponent. Existenciu zmluvy bude musieť v prípade sporu preukazovať distribučná spoločnosť.

Ak distribučné spoločnosti pristúpili k započítaniu G-komponentu voči pohľadávkam výrobcov (napr. právo na doplatok), ak zmluva o prístupe uzatvorená nebola, takéto započítanie je neplatné a výrobcovia elektriny majú právo domáhať sa zaplatenia svojej pohľadávky voči distribučným spoločnostiam na súde.

3. Výška G-komponentu v závislosti od formy zmluvy o pripojení

Ustanovenie pôvodnej vyhlášky, ktoré Ústavný súd vyhlásil za protiústavné, sa v minulosti odôvodňovalo aj tým, že jeho účelom nebolo zavedenie povinnosti platiť G-komponent tými výrobcami, ktorí neuzatvorili žiadnu zmluvu o prístupe, resp. pripojení do sústavy, ale iba tými, ktorí neuzatvorili tieto zmluvy v písomnej forme.

Z uvedeného dôvodu je v súčasnosti možné stretnúť sa s s názorom, že nová vyhláška uvedený nedostatok napravila tým, že rozlišuje medzi situáciou, keď (i) bola uzatvorená písomná zmluva o pripojení a keď (ii) nie je uzatvorená písomná zmluva o pripojení.

Domnievame sa, že takýto výklad pôvodnej vyhlášky nie je správny, pričom pôvodná vyhláška bola z hľadiska určitosti právnej formulácie precíznejšia než nová vyhláška, ktorá je naopak výkladovo problematická.

Z novej vyhlášky vyplýva, že ak nie je uzatvorená písomná zmluva o pripojení, tak sa G-komponent neurčuje z maximálnej rezervovanej kapacity, ale z celkového inštalovaného výkonu zariadenia.

Formulácia „nie je uzatvorená písomná zmluva“ sa však dá vykladať dvomi spôsobmi, a síce že sa má na mysli situácia, keď (i) bola uzatvorená ústna zmluva alebo situácia, keď (ii) bola uzatvorená ústna zmluva alebo k uzatvoreniu zmluvy vôbec nedošlo.

Z uvedeného dôvodu bolo predchádzajúce znenie presnejšie, pretože nerozlišovalo medzi písomnou a ústnou zmluvou, ale medzi situáciou, kedy zmluva uzatvorená bola a kedy uzatvorená vôbec nebola (ani ústna), a teda kedy došlo k dohode o maximálnej rezervovanej kapacite a kedy nie.

Význam rozlišovania medzi ústnou a písomnou formou pre účely určenia výšky G-komponentu je sporný.

Zo zákona o energetike síce jednoznačne nevyplýva, že rezervovaná distribučná kapacita je podstatnou náležitosťou zmluvy o prístupe (musí byť súčasťou zmluvy o pripojení), dohoda o jej výške je však neodmysliteľným predpokladom na jej uzatvorenie.

Vyplýva to z formulácie § 26 ods. 5 zákona o energetike, podľa ktorého „Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu (...)“.

Z uvedeného vyplýva, že bez ohľadu na to, či došlo k uzatvoreniu písomnej zmluvy o pripojení alebo ústnej, strany sa vždy museli dohodnúť na rezervovanej distribučnej kapacite.

Podľa nášho názoru je potom v rozpore so zákonom o energetike určovať výšku G-komponentu v prípade ústne dohodnutej zmluvy o pripojení bez ohľadu na dohodnutú rezervovanú distribučnú kapacitu. Rozlišovanie medzi výškou G-komponentu v závislosti od toho, či má zmluva písomnú alebo ústnu formu (spravidla v neprospech ústnej formy), je navyše diskriminačné.

4. Naozaj sa musí platiť G-komponent len na základe zmluvy?

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.