Dokončili sme Mochovce, ideme do nových projektov aj odvetví, hovorí šéf ENSECO (rozhovor)

ENSECO patrí medzi firmy, ktorých vývoj bol v uplynulých rokoch úzko spätý s dostavbou tretieho a štvrtého bloku Mochoviec. S približujúcim sa dokončením projektu však spoločnosť hľadá nové uplatnenie doma aj v zahraničí.

Generálny riaditeľ podniku Michal Hrdina vo veľkom rozhovore pre denník ENERGIE-PORTAL hovorí o najťažších momentoch dostavby, poučeniach z tretieho bloku, nedostatku projektantov, ale aj o tom, aké príležitosti vidí pri nových jadrových zdrojoch, modernizáciách existujúcich elektrární či mimo jadrovej energetiky.

Mochovce boli pre firmu životným projektom

ENSECO do veľkej miery vyrástlo na dostavbe jadrovej elektrárne Mochovce. Štvrtý blok sa teraz dostáva do úplného finále. Čo to pre firmu znamená?

Je to jednoznačne jeden z najväčších míľnikov v histórii spoločnosti. Pre mňa aj osobne. S projektom som sa prvýkrát stretol v roku 2007 a reálne na ňom pracujem od apríla 2009, najskôr ešte v spoločnosti Škoda a od roku 2014 v ENSECO. Prevažná časť mojej profesionálnej kariéry je teda spojená s touto stavbou.

Keď sme s kolegami prevzali od predstavenstva exekutívnu zodpovednosť za riadenie ENSECO, čakalo nás doťahovanie zmluvných vzťahov na treťom bloku a následne dokončenie a aktívne spúšťanie štvrtého bloku. Dnes je preto na mieste cítiť veľké zadosťučinenie a hrdosť na to, čo firma dokázala.

Myslím si, že podobný príbeh sa bude v európskom meradle opakovať len veľmi ťažko. Na začiatku mala ENSECO na projekte rádovo desiatky ľudí, podobne projektanti z Královopolskej. Vo vrchole však na našom rozsahu pracovalo viac ako tisíc ľudí. Dnes je to už menej ako tristo.

Množstvo skúseností, ktoré tento projekt priniesol, je obrovské. O niektorých etapách dostavby by sa dali robiť samostatné prednášky alebo písať knihy.

Znamená koniec dostavby, že kapacity, ktoré boli doteraz v Mochovciach, budete presúvať k ďalším jadrovým projektom?

Aj k jadrovým projektom, ale zároveň sa už niekoľko rokov snažíme diverzifikovať. Záver tretieho bloku nás veľmi silno viazal. Spúšťanie bolo náročné aj ekonomicky. Slovenské elektrárne čelili problémom s financovaním projektu a prenášalo sa to na celý dodávateľský reťazec a jeho cash-flow. Niekoľko rokov sme boli v situácii, keď sme sami nevedeli, kam sa projekt a s ním aj firma posunú.

Našťastie sa podarilo tretí blok uzavrieť a pokračovať štvrtým. Popri tom sme však už začali oveľa intenzívnejšie pracovať aj mimo jadra - v teplárenstve, petrochemickom či plynárenskom priemysle. Pracovali sme pre spoločnosti ako Mondi, Duslo, NAFTA, alebo Wienerberger.

Je to cesta, ktorou chceme pokračovať. Kedysi boli Slovenské elektrárne prakticky naším jediným veľkým zákazníkom a závislosť od jedného klienta bola extrémna. V určitom období to bolo prirodzeným dôsledkom rozsahu Mochoviec: projekt jednoducho pohltil takmer všetky voľné kapacity firmy. Dnes už je situácia iná.

Najväčším nepriateľom projektu bol čas

Keď sa obzriete späť, čo bolo na dostavbe Mochoviec najťažšie?

Pri takom veľkom projekte je podľa mňa jedným z najväčších nepriateľov čas. Ako dodávateľ si vytvoríte reťazec projektantov, výrobcov a montážnych kapacít. Ak sa však harmonogram neposunie o mesiace, ale o niekoľko rokov, tento reťazec sa začne meniť a rozpadať.

My sme to zažili veľmi výrazne. Niektorí partneri alebo dodávatelia sa dostali do ekonomických problémov, niektorí skončili. Museli sme preto postupne meniť spôsob fungovania firmy a vybudovať si vlastné kapacity tam, kde sme boli pôvodne odkázaní na externých dodávateľov. Okrem iného sme vybudovali aj vlastné montážne oddelenie. Podobný príbeh bol pri izoláciách. Keď sa jeden z kľúčových slovenských dodávateľov dostal počas tretieho bloku do problémov, museli sme vytvoriť vlastnú skupinu, nakúpiť vybavenie a vychovať ľudí. Na štvrtom bloku sme už potom svoj rozsah izolačných prác realizovali vlastnými kapacitami. A toto sú len chronologicky čerstvejšie príklady, takýchto situácií bolo veľa.

Zároveň sa počas projektu menilo legislatívne prostredie a požiadavky. Prišla nová legislatíva, menili sa požiadavky Úradu jadrového dozoru, sprísňovali sa bezpečnostné návody. Do toho prišla Fukušima a ďalšie externé udalosti. Projekt sa teda v priebehu času sám stával náročnejším.

Veľkou témou pri treťom bloku bola aj kvalita materiálov a zvarov. Ako ste toto obdobie vnímali ako dodávateľ?

To boli dve veci, ktoré nás na treťom bloku zasiahli veľmi tvrdo. Prvou bol problém dodávok označovaných ako FEBE. Zjednodušene povedané, išlo o prípady, keď dokumentácia k dodanému hutnému materiálu nezodpovedala tomu, čo bolo možné preukázať pri kontrole samotného materiálu.

V jadrovej energetike je niečo také neprijateľné. Materiál môže byť z technického pohľadu v poriadku, ale ak nesedí jeho dokumentácia, musíte jeho vlastnosti nanovo dôveryhodne preukázať.

Nasledovalo preto obrovské množstvo kontrol. Vyvíjali sa metódy, ako jednotlivé materiály overovať, robili sa skúšky chemického zloženia aj mechanických vlastností a všetko prebiehalo pod veľmi prísnym dohľadom Slovenských elektrární a Úradu jadrového dozoru. Materiáloví špecialisti na tom odviedli obrovský kus práce.

Z pohľadu harmonogramu projektu to znamenalo ďalšie výrazné zdržanie. A keď sme mali pocit, že sa jedna veľká téma uzatvára, prišiel problém so zvarmi. Pri niektorých sa zistilo, že pri zváraní koreňovej vrstvy nebol použitý správny prídavný materiál. Medzi zváračmi sa vyskytli jednotlivci, ktorí nedodržali technologický postup tak, ako mali. Ukázalo sa, aký krehký môže byť pri takomto projekte ľudský faktor.

Ak si dobre pamätám, na našom rozsahu postupne rokmi pracovalo približne 380 certifikovaných zváračov, čo je na dnešné pomery obrovské číslo. Napokon bolo potrebné prekontrolovať desaťtisíce zvarov. To opäť znamenalo čas, kapacity aj náklady navyše. Bola to mimoriadne tvrdá škola. Zároveň nás však naučila veľmi veľa.

Tieto problémy sa týkali najmä tretieho bloku. Čo sa vďaka skúsenostiam zmenilo na štvrtom? Projektový riaditeľ Mochoviec Martin Mráz nám v nedávnom rozhovore vysvetľoval, že vďaka skúsenostiam z trojky išlo o hladší proces. Čo na to hovoríte z pozície dodávateľa?

Všetky poznatky sa samozrejme preniesli aj na štvrtý blok. Materiály, atesty aj zvary sa kontrolovali aj tam. Rozdiel bol v tom, že keď sme sa dostali do záverečnej fázy štvrtého bloku, veľká časť týchto problémov už bola vyriešená.

Za zlomové považujem leto 2024. Vtedy sa podarilo so Slovenskými elektrárňami zmluvne vyčistiť stôl a naplno naštartovať dokončovacie práce štvrtého bloku. Dodávateľský reťazec a materiály už boli skontrolované, problematické zvary identifikované a my sme sa mohli naplno sústrediť na dokončovacie práce, neaktívne spúšťanie, tlakové skúšky, preplachy, izolácie a odovzdávanie systémov prevádzke do fyzikálneho a energetického spúšťania. Aj preto je štvrtý blok iným príbehom ako tretí.

Výrazne sme využívali aj nové technológie. Investovali sme napríklad do 3D skenovania. Pred zaizolovaním našich systémov sme dokázali potrubné a strojné systémy zmapovať a porovnať skutočný stav s dokumentáciou. Pomohlo nám to odhaliť aj niektoré realizačné odchýlky a pripraviť nápravné opatrenia.

Na primárnej strane sme pritom pracovali približne na osemdesiatich potrubných systémoch. Ide o systémy pre rôzne médiá - plyny, dusík, vodík, kyslík, vodu, kyselinu boritú či paru, ale aj pomocné a havarijné systémy alebo systémy spracovania rádioaktívnych látok. Prakticky tak prechádzate veľkou časťou elektrárne.

Keď sa dnes prejdete dokončeným štvrtým blokom, je to obrovský rozdiel oproti tomu, ako stavba vyzerala počas montáže. Nedávno sme tam sprevádzali zahraničnú delegáciu a aj ľudia, ktorí prešli Bohunicami a prvými dvoma blokmi Mochoviec, hovoria, že štvrtý blok je z pohľadu dokončenia a čistoty najlepšie pripravený na konečné fázy spúšťania – od fyzikálneho, cez energetické až po odovzdanie do trvalého užívania.

Po dostavbe príde iný rytmus práce

Keď sa skončí veľká dostavba, zostáva šesť prevádzkovaných jadrových blokov. Každý z nich si vyžaduje pravidelné odstávky spojené s rôznymi prácami. Aký priestor to vytvára pre firmy ako ENSECO?

Veľký, ale charakter práce bude úplne iný. Pri dostavbe máte dlhodobý projekt, ktorý postupne nabieha a potom sa zase demobilizuje. Pri prevádzkovaných elektrárňach bude práca oveľa viac kolísať podľa odstávok a konkrétnych investičných projektov. Niektoré zákazky sa rozložia na viac rokov. Pri heterogénnych zvaroch na parogenerátoroch napríklad dokážete počas jednej odstávky spracovať určitý rozsah a projekt sa potom opakuje počas viacerých odstávok.

Iné práce ani nemusia byť naviazané priamo na odstávku, ale majú veľmi prísne časové obmedzenia. Pri výmene výmenníkov na bazéne skladovania vyhoretého paliva máte napríklad presne stanovený čas, počas ktorého musíte starý výmenník demontovať, nový namontovať, pripojiť, uviesť do prevádzky a preukázať jeho funkčnosť. To je úplne iný spôsob práce.

Výhodou je, že po spustení štvrtého bloku bude na Slovensku šesť prevádzkovaných blokov, a teda aj šesť pravidelných odstávok. To už dokáže vytvoriť pomerne veľký objem práce. Zároveň však budete mať odstávku, na ktorú potrebujete dvadsať ľudí, inú, kde nepotrebujete nikoho, a ďalšiu, kde ich budete potrebovať štyridsať. Pre dodávateľov to bude znamenať oveľa väčšiu sínusoidu v kapacitách.

Slovenské elektrárne majú zároveň na starších blokoch investičný dlh a postupne sa rozbiehajú modernizačné projekty. Zaujímajú nás napríklad projekty obnovy systémov technickej vody a ďalších technologických celkov.

Sú to však veľmi náročné zákazky. Ak máte na odstávku približne dvadsať dní, musíte prísť dokonale pripravení. Vyrezať staré potrubia, namontovať a zvariť nové, dokončiť nedeštruktívne kontroly a všetko stihnúť v harmonograme. Pri takýchto prácach nie je veľký priestor na chybu. Ani dobrá referencia vám automaticky nezaručí ďalšiu zákazku. Pri každom tendri musíte o prácu bojovať znova.

Areál v Lužiankach je investícia do budúcnosti

Investovali ste do nového areálu v Lužiankach pri Nitre. Prečo ste sa preň rozhodli? Aké máte s novou prevádzkou plány?

Počas dostavby nám veľkú časť priestorov poskytovali Slovenské elektrárne. Mali sme tam sklady, výrobné aj izolatérske pracoviská. Keďže však dostavba končí, bolo jasné, že časť týchto priestorov budú elektrárne potrebovať späť. Potrebovali sme si preto vyriešiť strednodobú a dlhodobú infraštruktúru firmy.

Do toho prišla príležitosť kúpiť výrobný areál v Lužiankach. Dispozične nám veľmi vyhovoval, je dobre dostupný z diaľnice a zároveň leží približne medzi Mochovcami a Bohunicami. Obchodne sme sa dohodli a areál sme minulý rok kúpili.

Postupne sme tam presunuli skladovacie kapacity a dnes je to naše centrálne logistické miesto. Materiál už primárne nesmerujeme do Mochoviec, ale do Lužianok, odkiaľ ho expedujeme na jednotlivé zákazky.

Má ísť iba o sklad alebo sa tam chcete výraznejšie venovať aj výrobe?

Výrobný potenciál areálu je pre nás veľmi dôležitý. Plánujeme tu rozbehnúť výrobu technologických zariadení, presunúť našu potrubársku a strojnotechnologickú predvýrobu. Sú tam haly so žeriavmi a pripravujeme aj projekty obnovy tryskárne a lakovne.

Práve povrchové úpravy sú pri našej výrobe pomerne významným úzkym miestom. Ak ste odkázaní na externých dodávateľov a tí majú v určitom období plné kapacity, komplikuje vám to celý harmonogram. Preto zvažujeme, že by sme túto kapacitu vybudovali vo vlastnej réžii. Zatiaľ sme vo fáze prípravy projektu a ďalšie rozhodnutie bude aj na našich akcionároch.

Pakš II je časovo najbližšia veľká príležitosť

Pôsobíte aj pri spúšťaní prvého bloku jadrovej elektrárne Akkuyu v Turecku. Čo tam ENSECO robí?

Naším zákazníkom je Turkish Standards Institution, teda TSE, ktorý v projekte vystupuje v kontrolnej úlohe tretej strany. Poskytli sme im expertov pre jednotlivé profesie - strojnú časť, elektro, systémy kontroly a riadenia, stavebnú časť aj fyzikálne spúšťanie. Ich úlohou je nezávislá kontrola a reportovanie toho, ako postupuje spúšťanie prvého bloku Akkuyu. Naši ľudia tam pôsobia už približne druhý rok.

Z pohľadu firmy je to zaujímavé najmä preto, že dokážeme skúsenosti zo spúšťania VVER blokov preniesť na zahraničný projekt. Je to zároveň referencia, ktorá nám pomáha pri ďalšom pôsobení mimo Slovenska.

Založili ste tiež organizačnú zložku v Maďarsku. Ako sa pozeráte na projekt Pakš II?

Pakš II nás veľmi zaujíma. Je to projekt, ktorý by mohol priniesť dlhšiu kontinuitu práce a zároveň je nám geograficky aj technologicky blízky.

Politické prostredie okolo projektu je samozrejme komplikované. Maďarská vláda deklaruje podporu jadrovej energetike a existujú výnimky, ktoré projekt umožňujú rozvíjať, ale každodenná realita je komplikovanejšia než politické deklarácie. Napriek tomu je Pakš II na začiatku svojho životného cyklu a vieme tam zužitkovať skúsenosti získané v Mochovciach, resp. Bohuniciach.

V okolitých štátoch je aj viacero ďalších pripravovaných projektov výstavby nových jadrových zdrojov. Kto je podľa vás najbližšie k realizácii a začne reálne budovať ako prvý?

Ak sa pozriem na nové projekty v regióne, z nášho pohľadu je technicky z hľadiska pripravenosti najbližšie k rozbehu práve Pakš II. Zároveň ide aj o geograficky najbližší projekt, ale až čas ukáže, ako sa prejavia geopolitické vplyvy a dopady na projekte.

Dukovany sú ešte v hlbokej fáze projektovania a licencovania nového typu reaktora. Kým sa projekt preklopí do etapy, v ktorej začnú vo väčšom rozsahu vznikať príležitosti pre spoločnosti, ako sme my, podľa mňa ešte prejde niekoľko rokov.

Časovo zaujímavo však vyzerá aj Poľsko, kde sa pripravuje projekt troch blokov s technológiou Westinghouse. A potom je tu samozrejme nový jadrový zdroj v Bohuniciach.

Popri nových blokoch však netreba zabúdať ani na predlžovanie životnosti existujúcich elektrární. ČEZ, Slovenské elektrárne aj Pakš riešia alebo budú riešiť projekty dlhodobej prevádzky a predlžovania projektovej životnosti. Pri každom ďalšom desaťročnom období predlžovania musíte významne investovať, modernizovať a vymieňať zariadenia a všetko zdokumentovať voči jadrovému dozoru. Aj to je obrovský trh, hoci inžiniersky a organizačne veľmi náročný, keďže ide o prevádzkované bloky.

Westinghouse v Bohuniciach neznamená začiatok od nuly

Nový jadrový zdroj v Jaslovských Bohuniciach plánuje aj Slovensko. Bude však stáť na inej technológii než dnešné slovenské bloky. Čo by to znamenalo pre ENSECO?

Nemyslím si, že by sme začínali od nuly. Máme za sebou VVER-440, čo je z pohľadu množstva systémov pomerne komplikovaný koncept. Moderné reaktory najnovšej generácie majú v mnohých oblastiach zjednodušenú koncepciu a inak postavené bezpečnostné systémy.

Skúsenosti, ktoré sme nazbierali, by sa preto dali veľmi dobre preniesť aj na nový projekt. Z princípu zostávame vo svete tlakovodných reaktorov, hoci konkrétne technologické riešenie bude iné.

Veľkou novinkou by bol napríklad kontajnment. S takýmto riešením sme sa pri slovenských VVER-440 v tejto podobe nestretli. Pre slovenské firmy, ktoré dlhodobo pôsobia v jadrovej energetike, je to každopádne z geografického hľadiska najzaujímavejší nový projekt.

Najväčším problémom je čas. Čím dlhšie bude trvať príprava projektu a rokovania s potenciálnym dodávateľom, tým ťažšie bude držať kapacity, ktoré dnes ešte na trhu máme.

Dá sa odhadnúť, akú časť nového bloku by vedel zabezpečiť slovenský priemysel?

Ťažko by som to dnes odhadol konkrétnym číslom. Určite by však malo byť ambíciou aj na úrovni štátu, aby sa zapojilo čo najviac slovenských firiem a aby sa tým ďalej rozvíjalo know-how, ktoré tu stále máme.

Treba zároveň pripomenúť, že aj Mochovce čerpali z československej, nielen slovenskej priemyselnej základne. Mnohé zariadenia, armatúry a komponenty prichádzali z Česka. Historicky bol jadrový dodávateľský reťazec rozdelený naprieč Československom.

Preto by som odlišoval dve veci: výrobu zariadení a samotnú realizáciu projektu. Pri výrobe špecializovaných jadrových komponentov bude časť dodávok prirodzene prichádzať zo zahraničia. Na druhej strane je tu veľký priestor pre slovenský inžiniering, montáž, projektové riadenie a stavebníctvo.

Nový blok na zelenej lúke je úplne iný rozsah než dostavba tretieho a štvrtého bloku Mochoviec. Keď sa dostavba obnovila, hlavné stavebné objekty už z veľkej časti stáli. Pri novom zdroji bude potrebné od začiatku zvládnuť obrovské množstvo stavebných profesií, infraštruktúry aj technologických celkov. Tam môže byť účasť domáceho priemyslu veľmi významná.

Navyše slovenské firmy už raz ukázali, že sa vedia na veľký projekt zmobilizovať. Medzi rokmi 2009 a 2012 sa tímy na Mochovciach radikálne rozšírili, implementovali sa pravidlá projektu, procesy riadenia výstavby a vychovali sa ľudia. Veľkú časť tejto skúsenosti vieme použiť znovu.

Dôležitý tu je aj ďalší aspekt. Všetci, čo budú súčasťou rozhodovacieho procesu o novom zdroji, by mali do maximálnej možnej miery trvať na tom, aby sa nový jadrový zdroj v Bohuniciach postavil v súlade s normami EN a nielen ASME, pretože to dosť limituje a sťažuje situáciu európskym výrobcom a priemyslu.

Vidíme to aktuálne aj u našich susedov. KHNP samozrejme víta každého potenciálneho dodávateľa, ale hneď na úvod kladie požiadavku na kvalifikáciu výroby a dodávok v zmysle štandardov ASME. To znamená komplikácie a náklady navyše predovšetkým pre dodávateľov a výrobcov, ktorí desaťročia investovali do kvalifikácie svojich dodávok v zmysle harmonizácie štandardov EN v regióne EÚ.

Zvárači nemusia byť problém, ale chýbajú projektanti

Pri jadrovej energetike sa často hovorí o nedostatku pracovníkov. Kde vidíte najväčšie personálne úzke hrdlo?

V súčasnosti by som na prvé miesto dal projektovanie a inžiniering. Veľká časť tretieho a štvrtého bloku Mochoviec sa dokončovala s ľuďmi, ktorí ešte mali skúsenosti zo starších československých jadrových projektov. Tí potom vychovávali ďalšiu generáciu, ale celý ten personálny rybník sa postupne zmenšil.

Mochovce nám zároveň veľmi jasne ukázali, aké dôležité je urobiť kvalitný projekt na začiatku - od basic designu až po realizačný projekt. Každá veľká projektová zmena, ktorá príde až počas realizácie, znamená ďalší čas a ďalšie náklady. Na treťom bloku bolo veľmi náročné už len skoordinovať jednotlivé profesie tak, aby sa potrubia, káble a zariadenia fyzicky zmestili do priestoru.

Ak toto nie je kvalitne skoordinované už v projekte, problém sa neskôr násobí.

A nie je to iba slovenská téma. Rozprával som sa s ľuďmi z veľkej francúzskej inžinierskej organizácie po tom, čo Francúzsko oznámilo program nových reaktorov. Hovorili, že aj keby niekoľko rokov prijímali prakticky všetkých relevantných absolventov, stále budú kapacity potrebovať. A to sa bavíme o Francúzsku, ktoré má obrovský jadrový sektor.

Ďalším úzkym hrdlom budú kapacity dozorných orgánov. Nestačí totiž projekt nakresliť. Niekto musí obrovské množstvo dokumentácie prečítať, posúdiť a schváliť. Rovnaký tlak na ľudí teda postupuje celým systémom od projektantov cez dodávateľov až po regulátorov.

Zvárači a ďalšie remeselné profesie budú problémom tiež, ale podľa mňa sa prejavia o niečo neskôr. Už dnes vidíme, že český projekt nového jadrového zdroja odčerpáva kapacity aj zo Slovenska. Pri takých veľkých projektoch sa kapacity jednoducho začnú hľadať v čoraz širšom regióne.

Bez podpory sa mnohé dekarbonizačné projekty firmám nevrátia

ENSECO sa snaží rásť aj mimo jadra. Jednou z referencií je dekarbonizačný projekt vo Wienerbergeri v Zlatých Moravciacha Boleráze. Vidíte na Slovensku väčší trh pre podobné investície?

Potenciál je podľa mňa veľký, ale veľkú úlohu tu zohráva verejná podpora. Pri Wienerbergeri bola investícia do novej technológie významná a bez štátnej podpory by mala pre samotný podnik veľmi dlhú návratnosť. Práve preto dáva zmysel, že štát takýmto projektom pomôže.

Výsledkom je, že podnik výrazne znížil spotrebu zemného plynu a väčšiu časť spotreby energie preniesol na elektrinu. S elektrinou sa zároveň dá ďalej pracovať, môžete dopĺňať fotovoltiku alebo ďalšie zdroje a zvyšovať flexibilitu nákladov. Podobný potenciál vidíme aj pri ďalších priemyselných podnikoch. Rokovali sme napríklad o projektoch v cementárenskom či hutníckom priemysle.

Môj pohľad však je, že počet podporných výziev nezodpovedá tomu, aký veľký potenciál slovenský priemysel má. Keď porovnám Slovensko s Českom a množstvo dekarbonizačných projektov, ktoré sme videli tam, na Slovensku je priestor oveľa väčší, než dnes reálne využívame.

Problémom je aj administratíva. Samotné podniky hovoria, koľko dokumentácie a povoľovania musia absolvovať, aby sa k podpore vôbec dostali. Vidíme to aj na vlastnej skúsenosti v Lužiankach, kde sa snažíme uchádzať o podporu napríklad pri zateplení areálu. Nie je to jednoduchý proces.

V hľadáčiku máme aj spaľovne

Spomenuli ste aj ďalší segment, zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadu. Je to pre ENSECO nová oblasť?

Áno. Zatiaľ v nej nemáme zrealizovanú referenciu, ale veľmi intenzívne tento trh sledujeme. Na Slovensku sa spaľovne dlhé roky zásadne nemodernizovali a dnes vzniká priestor na veľké investície. Sme súčasťou rokovaní okolo modernizácie bratislavského zariadenia a sledujeme aj ďalšie pripravované projekty.

Myslím si, že tento segment má budúcnosť. Zároveň má na Slovensku stále komplikované lokálne vnímanie. Moderné zariadenia sú technologicky úplne inde než spaľovne spred štyridsiatich rokov, ale časť reputácie z minulosti zostala. Investor preto musí zvládnuť nielen technickú, ale aj komunikačnú stránku projektu.

Pri podobných investíciách je veľmi dôležitý aj čas. Zažili sme projekty, ktoré sa pripravovali tak dlho, až sa napokon dostali do fázy, keď pôvodné financovanie alebo dotačná schéma už neboli postačujúce a použiteľné. Najdrahší projekt je napokon ten, ktorý pripravíte a nikdy nezrealizujete.

Spomínali ste tiež projekt pre spoločnosť NAFTA a aj ďalšie zákazky mimo jadra. Aké skúsenosti si odnášate z týchto realizácií mimo vášho kľúčového sektoru?

V NAFTA ide najmä o obnovu existujúceho strojnotechnologického zariadenia. Pracovali sme napríklad na technológiách súvisiacich so spracovaním a úpravou zemného plynu a momentálne na zákazke modernizácie turbokompresorovej technológie, ktorá zabezpečuje kompresiu zemného plynu a podporuje jeho efektívne vtláčanie do zásobníkov a následnú ťažbu do plynárenskej siete. Sú to typické investičné projekty, ktoré sa po určitom čase vracajú na trh, pretože technologické zariadenia treba obnovovať.

Veľmi zaujímavou skúsenosťou bol pre nás aj projekt kogeneračných jednotiek v Žiline, kde sme pôsobili spolu s PPA CONTROLL. Z pohľadu realizácie to bola veľmi tvrdá škola. A opäť sme sa dostali k rovnakému problému, o ktorom sme hovorili už pri jadre - k času a kapacitám.

Keď sa projekt dlho pripravuje a zmluva sa podpíše až veľmi neskoro, nikto z dodávateľského reťazca vám nebude deväť alebo desať mesiacov držať projektantov, výrobcov a montážnikov bez práce. Keď potom príde pokyn, že treba okamžite začať, kapacity už majú iné zákazky. Výsledkom sú extrémne náročné podmienky z hľadiska koordinácie práce.

Napokon sa projekt úspešne dokončil a pre všetkých zúčastnených je to dobrá referencia. Ale ukázal veľmi jasne, čo sa stane, keď sa rozhodnutia príliš dlho odkladajú. A presne to podľa mňa platí aj pre jadrovú energetiku. Vidíme, ako Dukovany postupne začínajú odčerpávať projektové a inžinierske kapacity z celého regiónu. Nikto nemá luxus držať ľudí niekoľko rokov a čakať, či sa projekt v Jaslovských Bohuniciach začne.

Preto by som to uzavrel jednoducho: čím menej času strávime iba rozprávaním o projektoch a čím skôr sa začne reálna príprava a realizácia, tým lepšie pre celý dodávateľský sektor.

---

Spoločnosť ENSECO je komunikačným partnerom denníka ENERGIE-PORTAL.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.