Štát v čase krízy zastropoval príjmy výrobcov elektriny. Čo k tomu teraz povedal súd? (PRÁVNY POHĽAD)

Článok vyšiel v septembrovom vydaní časopisu Odpadové hospodárstvo 07-09/2026 s prílohou ENERGO a VODA.

Začiatkom roka 2026 rozhodoval Súdny dvor EÚ¹ o súlade talianskych krízových opatrení založených na nariadení Rady (EÚ) 2022/1854 o núdzovom zásahu s cieľom riešiť vysoké ceny energie² (ďalej ako „nariadenie 2022/1854“), ktoré bolo prijaté v dôsledku veľmi vysokých cien elektriny od septembra 2021 predovšetkým z dôvodu vojny Ruska proti Ukrajine. Nariadenie 2022/1854 stanovovalo povinný strop trhových príjmov z predaja elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov, ale aj jadrovej energie, hnedého uhlia, ropných produktov a rašeliny na úrovni najviac 180 EUR za MWh.

Predmet sporu

V januári 2026 rozhodol Súdny dvor Európskej únie vo veci C-423/23 o prejudiciálnych otázkach, ktoré predložil taliansky Regionálny správny súd pre Lombardsko. Žalobcom bolo talianske družstvo Secab Soc. coop., prevádzkovateľ malých vodných elektrární využívajúcich prietokovú vodnú energiu. Na strane žalovaných stáli taliansky Regulačný úrad pre energetiku, siete a životné prostredie (ARERA) a spoločnosť Gestore dei servizi energetici (GSE), ktorá je v úplnom vlastníctve talianskeho štátu.

Podstata sporu spočívala v napadnutí talianskej právnej úpravy, ktorá v období od februára 2022 do júna 2023 zaviedla obojsmerný kompenzačný mechanizmus, pričom v praxi šlo o strop na trhové príjmy výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Tento strop bol stanovený na úrovni 56 – 75 EUR za MWh, čo bolo výrazne nižšie ako nariadením 2022/1854 definovaný celoúniový strop najviac 180 EUR za MWh. Družstvo Secab preto namietalo, že takáto právna úprava je v rozpore s právom Európskej únie.

Prejudiciálne otázky

Taliansky súd položil Súdnemu dvoru EÚ tri prejudiciálne otázky, ktoré sa dajú zhrnúť nasledovne:

1. Povinnosť ponechať výrobcom 10 % nadmerných príjmov – Je v rozpore s právom EÚ vnútroštátna úprava, ktorá nezaručuje výrobcom ponechanie aspoň 10 % príjmov presahujúcich stanovený strop?
2. Ochrana investícií – Je strop stanovený na základe priemeru historických cien z rokov 2010 – 2020, pričom rok 2020 nie je reprezentatívny z dôvodu pandémie COVID-19 a rok 2021 s vysokými cenami už nie je zahrnutý, zlučiteľný s požiadavkou neohrozovať investičné signály a pokrývať investičné a prevádzkové náklady?
3. Diskriminácia medzi zdrojmi – Je v súlade s právom EÚ skutočnosť, že právna úprava nestanovuje osobitný strop pre výrobcov z čierneho uhlia a nerozlišuje medzi rôznymi obnoviteľnými technológiami?

Hlavné argumenty

Družstvo Secab argumentovalo, že taliansky strop je neprimerane nízky, ohrozuje návratnosť investícií do obnoviteľných zdrojov a diskriminuje ich voči výrobcom z čierneho uhlia. Generálny advokát Athanasios Rantos vo svojich návrhoch v zásade podporil výklad, podľa ktorého právo EÚ dáva členským štátom široký priestor na prijatie prísnejších národných opatrení, pokiaľ sú dodržané podmienky proporcionality a nediskriminácie. GSE a talianska vláda naopak argumentovali, že mechanizmus je spravodlivý, keďže referenčná cena bola stanovená objektívnym spôsobom – ako priemer cien za dlhšie obdobie upravený o infláciu.

Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

Súdny dvor EÚ dospel k nasledovným záverom:

Právo EÚ nebráni vnútroštátnej úprave, ktorá nezaručuje výrobcom ponechanie 10 % nadmerných príjmov. Článok 7 ods. 5 nariadenia 2022/1854 dáva členským štátom iba možnosť, nie povinnosť, uplatniť strop len na 90 % nadmerných príjmov.

Rovnako článok 8 tohto nariadenia, ktorý upravuje prísnejšie národné opatrenia, takúto povinnosť neobsahuje, ale stanovuje, že prijaté vnútroštátne krízové opatrenia

a) musia byť primerané a nediskriminačné;
b) nesmú ohrozovať investičné signály;)
c) zabezpečujú pokrytie investícií a prevádzkových nákladov;
d) nenarúšajú fungovanie veľkoobchodných trhov s elektrinou, a najmä neovplyvňujú hodnotové poradie a tvorbu cien na veľkoobchodnom trhu;
e) musia byť v súlade s právom Únie.

Súdny dvor EÚ pri zodpovedaní druhej otázky konštatoval, že právo EÚ nebráni stanoveniu stropu na základe priemeru historických cien za roky 2010 – 2020, ak takáto úprava nepoškodzuje investície do obnoviteľných zdrojov.

Súdny dvor EÚ pritom zdôraznil, že nariadenie 2022/1854 nepredpisuje konkrétnu metodiku a posúdenie zlučiteľnosti prislúcha vnútroštátnym súdom s prihliadnutím na výnimočnosť a časovú obmedzenosť opatrenia, nákladovú štruktúru zariadení a existenciu obojsmerného kompenzačného mechanizmu.

Za účelom stanovenia, či sú opatrenia v súlade s podmienkou zabezpečenia pokrytia investícii a prevádzkových nákladov, treba vychádzať z očakávaných nákladov a výnosov v čase investície. Taktiež sa zohľadňujú aktuálne prevádzkové náklady, avšak v danom prípade vodnej elektrárne sa javilo, že tieto neboli zvýšenými cenami energií významne dotknuté.

K poslednej otázke sa Súdny dvor EÚ postavil podobne ako ku dvom predchádzajúcim, čím dáva členským štátom priestor na vlastnú úvahu. Členské štáty nie sú povinné stanoviť strop pre výrobcov z čierneho uhlia ani zavádzať diferencované stropy podľa technológií. Tieto možnosti sú v nariadení formulované len ako fakultatívne oprávnenia a nie je nijako zakázané stanoviť rovnaké stropy pre elektrinu vyrábanú zo solárnych, geotermálnych alebo veterných zdrojov.

Záver 

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.