Volebné programy strán ponúkajú rôzne perpetuum mobile. Čo takto vysvetliť voličom, že taký stroj neexistuje?
Volebné programy mnohých politických strán ponúkajú celú priehršť nápadov, čo všetko by mala vláda urobiť v slovenskej energetike.
Tradične najkratším programom sa prezentujú niektoré z tých strán, ktoré k tomu, aby im voliči bezvýhradne dôverovali, ich nepotrebujú informovať o tom, čo im plánujú urobiť: v tomto prípade Smer, či SNS.
Na ich programe nie je čo hodnotiť, keďže hodnotiť nie je čo.
V cieľoch mnohých strán však dominuje snaha posilniť úlohu štátu v energetike. K jednému z najradikálnejších opatrení, teda k posilneniu pozície štátu v strategických podnikoch, sa hlásia Hlas a Republika.
Snaha dotovať, umelo znižovať ceny energií a regulovať už aj tak preregulovaný priestor je však v mnohých programoch veľmi silná.
Pritom je tá snaha plná paradoxov.
Paradox prvý.
Keď po roku 1989 začínali vlády s prvými ráznejšími reformami, ich snahou bolo definitívne sa odstrihnúť od komunistickej ekonomiky, ktorá bola založená na diktáte štátu nielen vo vlastníctve podnikov, ale aj v cenotvorbe.
Komunistický model sa totiž zrútil. Po štyridsaťročnom, vnútenom a veľmi bolestivom experimente.
Vďaka reformám, v ktorých vlády odtrhli ekonomiku od silnej ruky štátu, Slovensko už štvrté desaťročie bohatne. Žijeme skvelé časy a to aj vďaka tomu, že sa darí odpútanie od štátu aj v čiastočne monopolnom odvetví, akým je energetika.
Sľuby niektorých strán o zásahoch štátu do energetiky vedú do protismeru k tomu, čo Slovensko vedie k zvýšeniu bohatstva.
Paradox druhý.
Mnohí politici chcú znižovať ceny energií, ale voličom taktne zamlčia, že perpetuum mobile nie je možné zostrojiť ani v energetike.
Ak vláda vnúti energetickým firmám zníženie ich tržieb, alebo im zoberie zisk, tak tým cenu energií nezníži, ale len prenesie náklady spotrebiteľov na neskôr, alebo do inej položky.
Paradox tretí.
Neexistuje dôvodný predpoklad pre presvedčenie niektorých politikov, že ak nezasiahnu voči nárastu ceny energií, tak stratia podporu voličov. Volič má pomerne krátkodobú politickú pamäť a významná časť ľudí sa o svojej voľbe rozhoduje v posledných dňoch. Napriek tomu tak mnohí politici robia.
Dôvod? Zdá sa, že tí, ktorí dnes dominujú politickej scéne na Slovensku, sú mixom ekonomickej tuposti a túžby páchať dobro, teda konať dobro za cenu akéhokoľvek zla.
Populisti a socialisti. Práve oni sú najväčšou hrozbou pre lacnejšiu cenu energií.
Slovensko pritom prešlo za tridsať rokov úspešnú cestu k nižšej cene energií, k jej environmentálne kvalitnejším zdrojom aj k vyššej energetickej nezávislosti.
Ak v nej má zotrvať, potrebuje sa vrátiť k priamemu ťahu reformátorov spred tridsiatich rokov, ktorým bolo jasné, že jediná správna cesta k dlhodobo nízkej cene energií je viac súkromného vlastníctva a súťaže.
A menej štátu v reguláciách, ktoré cenu zvyšujú.
Radovan Kazda
/Autor je redaktorom Energie-portal.sk a spolumajiteľom vydavateľstva,
kandiduje v parlamentných voľbách za stranu SaS/
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.