Súdny spor prejednával kolektívnu žalobu obyvateľov talianskeho mesta pre nedodržanie environmentálnych požiadaviek na prevádzku závodu spracujúceho oceľ.
V júni 2024 vydal Súdny dvor EÚ („súdny dvor“) rozsudok vo veci prejudiciálnych otázok1 talianskeho súdu vo vzťahu k výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia)2 („smernica“).
Podstata sporu prejednávaného pred vnútroštátnym súdom v Miláne stála na kolektívnej žalobe obyvateľov mesta Taranto a priľahlých obcí. Žalobcovia sa domáhali ochrany svojho práva na zdravie, pokojný a nerušený život a práva na priaznivé životné prostredie. Zásah do predmetných práv sa podľa žaloby prejavoval vo vyššej úmrtnosti a väčšom počte ochorení u obyvateľov, čo bolo dôsledkom úmyselného znečistenia vody, pôdy i ovzdušia závodom Ilva (oceliareň).
Vo svojej žalobe okrem iného upriamovali pozornosť na správu Rady OSN pre ľudské práva z 12. januára 2022, ktorá zaradila mesto Taranto na zoznam „obetovaných zón“, t. j. oblastí, ktoré sa vyznačujú extrémnou úrovňou znečistenia a kontaminácie toxickými látkami, kde zraniteľné a marginalizované obyvateľstvo neúmerne trpí dôsledkami vystavenia znečisteniu a nebezpečným látkam na zdravie, ľudské práva a životné prostredie.
Hlavným problémom bolo nedodržanie environmentálnych požiadaviek na prevádzku závodu Ilva, ktorému bola opätovne predlžovaná lehota na prijatie vhodných opatrení na odstránenie alebo obmedzenie následkov zistených porušení.
Ochrana zdravia vs ochrana zamestnanosti
V súlade s vnútroštátnym právom nebolo posúdenie poškodenia zdravia neoddeliteľnou súčasťou konania o udelenie alebo prehodnotenie integrovaného environmentálneho povolenia na prevádzku závodu Ilva. Závod Ilva mal pôvodne lehotu do 31. júla 2015 na prijatie potrebných opatrení pre zabezpečenie ochrany zdravia obyvateľstva a životného prostredia. Táto lehota však bola opätovne predlžovaná, a to o viac ako sedem a pol roka. Počas tohto obdobia závod Ilva neustále vykonával priemyselnú činnosť.
V samotnom konaní pred súdnym dvorom zdôrazňovala talianska vláda dôležité postavenie závodu Ilva z pohľadu zamestnanosti. V prípade inherencie potrebných opatrení by totiž závod Ilva musel prerušiť svoju prevádzku na niekoľko rokov, čo by malo nevyvážený vplyv na zamestnanosť v danej oblasti. Ochrana životného prostredia sa tak z pohľadu talianskej vlády dostala do kolízie s ochranou zamestnanosti.
Súdny dvor v predmetnom konaní riešil tri prejudiciálne otázky:
Predmetom prvej otázky bolo posúdenie povinnosti vnútroštátnych orgánov predbežne posudzovať vplyvy činnosti závodov na životné prostredie aj ľudské zdravie ako neoddeliteľnú súčasť konania o udelenie alebo prehodnotenie povolenia na prevádzku týchto závodov v súlade so smernicou.
Súdny dvor zdôraznil, že cieľom smernice je integrovaná prevencia a kontrola znečistenia životného prostredia pochádzajúceho z priemyselných činností. Samotným prepojením medzi ochranou životného prostredia a ochranou ľudského zdravia prispieva smernica k zabezpečeniu práva každého človeka žiť v prostredí primeranom jeho zdraviu a pohode.
V tejto súvislosti je potrebné stanovovať a dodržiavať vhodnú frekvenciu prehodnotenia povolenia na prevádzku závodu, a to najmä s ohľadom na veľkosť a povahu závodu, ako aj blízkosť k obytným oblastiam. Systematické vyhodnocovanie environmentálnych rizík musí navyše okrem iného vychádzať z potenciálnych a skutočných vplyvov dotknutých zariadení na ľudské zdravie a životné prostredie.
Pre dosiahnutie súladu vnútroštátnej úpravy so smernicou je potrebné, aby bolo posúdenie vplyvu činnosti zariadenia na ľudské zdravie neoddeliteľnou súčasťou postupov udelenia a prehodnotenia povolenia na prevádzku tohto zariadenia a musí predstavovať nevyhnutný predpoklad na účel udelenia alebo prehodnotenia tohto povolenia. V prípade zistenia akéhokoľvek nebezpečenstva pre zdravie veľkého počtu obyvateľov vystavených znečisťujúcim emisiám musí byť príslušné povolenie bezodkladne prehodnotené.
Druhá otázka sa zaoberala posúdením, či v rámci udelenia alebo prehodnotenia povolenia na prevádzku zariadenia má príslušný orgán brať do úvahy len predvídateľné znečisťujúce látky (s ohľadom na povahu a druh dotknutej priemyselnej činnosti) alebo aj akékoľvek iné škodlivé látky, ktoré sú predmetom emisií a ktoré sú výsledkom činnosti príslušného zariadenia, vrátane tých, ktoré vznikajú pri tejto činnosti a ktoré neboli posúdené v rámci pôvodného povoľovacieho konania pre toto zariadenie.
Súdny dvor upriamil pozornosť na smernicu, podľa ktorej povolenie musí stanoviť emisné limity nielen pre znečisťujúce látky uvedené v prílohe II k uvedenej smernici, ale aj pre ostatné znečisťujúce látky, ktoré „môžu byť emitované“ príslušným zariadením.
Z posúdenia súdneho dvora vyplýva, že len znečisťujúce látky, ktoré sa považujú za látky so zanedbateľným vplyvom na ľudské zdravie a životné prostredie, možno vylúčiť z kategórie látok, na ktoré sa musia vzťahovať emisné limity v povolení na prevádzkovanie zariadenia.
V rámci postupu prehodnotenia povolenia na prevádzku je potrebné okrem predvídateľných znečisťujúcich látok zohľadniť aj všetky látky, ktoré sú predmetom emisií vedecky uznaných ako škodlivé a ktoré môžu byť vypúšťané z príslušného zariadenia, vrátane tých, ktoré vznikajú pri tejto činnosti a ktoré neboli posúdené v rámci pôvodného povoľovacieho konania pre toto zariadenie.
Treťou otázkou sa vnútroštátny súd dopytoval, či smernica bráni vnútroštátnej úprave opakovane predlžovať lehotu v procese inherencie vhodných opatrení z dôvodu zistenia závažného a významného nebezpečenstva pre životné prostredie a ľudské zdravie.
V súlade so smernicou zistené bezprostredné nebezpečenstvo pre ľudské zdravie alebo hrozba okamžitého významného negatívneho účinku na životné prostredie má za následok pozastavenie prevádzky príslušného zariadenia, a to až do času, kým nebude zabezpečené splnenie požiadaviek. Súdny dvor v tejto súvislosti vyzdvihol podmienky a požiadavky smernice, podľa ktorých prevádzkovateľ dotknutého zariadenia musí okamžite prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie opätovného splnenia podmienok v čo najkratšom možnom čase.
S ohľadom na uvedené bol záver súdneho dvora vo vzťahu k tretej otázke potvrdzujúci, a síce že smernica v skutočnosti bráni vnútroštátnej úprave umožniť opakované predĺženie lehoty na splnenie stanovených opatrení, ak činnosť príslušného zariadenia predstavuje závažné a významné nebezpečenstvá pre integritu životného prostredia a ľudského zdravia. Prevádzková činnosť tohto zariadenia musí byť v každom prípade pozastavená.
1 Rozsudok Súdneho dvora EÚ (veľká komora) z 25. júna 2024, vo veci C-626/22, dostupné online: https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=287502&pageIndex=0&doclang=SK&mode=req&dir=&occ=first&part=1&cid=5572553
2 Dostupné online: https://eur-lex.europa.eu/eli/dir/2010/75/oj
Mgr. Martina Ovečková, koncipientka
Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.