Ako dekarbonizovať oceliarstvo? Stabilnú a bezemisnú elektrinu poskytne jadro, tvrdí správa

Spracovanie železnej rudy, výroba ocele a súvisiacich polotovarov a hotových produktov si vyžaduje veľa energie, ktorej dekarbonizácia je náročná. Oceliarsky priemysel patrí k najväčším producentom skleníkových plynov spomedzi všetkých priemyselných odvetví. V Európskej únii tvorí 14 % priemyselných emisií CO2.

Najväčšou dekarbonizačnou výzvou pre odvetvie je oddelenie kyslíka od železnej rudy. Hoci pri výrobe ocele zo železného šrotu ako druhotnej suroviny tento proces nie je potrebný, takýmto spôsobom sa v elektrických peciach vyrába iba tretina ocele.

Ak železiarne využívajú pôvodnú vyťaženú železnú rudu, spracúva sa takmer výhradne pridávaním koksového uhlia. Zhruba 5 % celkového objemu produkcie železa sa vyrába metódou tzv. priamej redukcie (DRI) používaním zemného plynu.

Ako možno v oceliarstve znižovať emisie CO2 tak, aby to podniky finančne aj technologicky zvládli? Budú sa všade používať elektrické oblúkové pece? Ako súvisí jadrová energia s oceliarstvom? Kto bude financovať potrebné investície v odvetví a kde môžu vznikať nové oceliarske kapacity?

Aj na tieto otázky odpovedá správa The Global Warming Policy Foundation, ktorej autorom je expert na oceliarstvo, kovospracujúci a ťažobný priemysel. Rod Beddows pôsobil desaťročia ako poradca v mnohých firmách, od technologických start-upov až po najväčšie svetové korporácie, ako napríklad spoločnosť Rio Tinto.

V roku 2014 vydal knihu s názvom „Oceľ 2050. Ako oceľ zmenila svet a teraz sa sama musí zmeniť“. The Global Warming Policy Foundation teraz vydáva správu pod názvom „Oceľ 2050: Prehodnotenie“, pojednávajúcu o niektorých častiach knihy z pohľadu snahy o dekarbonizáciu odvetvia.

(Ne)dostatok železného šrotu

„Najjednoduchší spôsob ako výrazne dekarbonizovať oceľ je prostredníctvom oblúkových elektrických pecí využívajúcich šrot. Niekedy sa rozširuje o priamu redukciu železa, ktorá kov zbavuje nežiaducich prímesí. Toto by bolo ideálne riešenie, keby neexistoval problém s dostupnosťou železného šrotu. Ide o surovinu, ktorá sa ako taká nevyrába, ale zbiera ako odpad z výrobných činností alebo vyhodených produktov.“

Dostupnosť tejto druhotnej suroviny pritom čiastočne závisí od ceny na trhu, no predovšetkým od vonkajších faktorov. Podľa experta tu platí rovnica, že dostupné množstvo šrotu sa rovná 70 % priamej a nepriamej spotrebe vo všetkých formách pred 17 rokmi. Šrot sa okrem toho vyznačuje veľmi neelastickou ponukou, čo znižuje využiteľnosť výroby ocele z druhotnej suroviny v elektrických peciach.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.