Analýza skúmala, koľko platí modelový odberateľ za prenos elektriny v jednotlivých európskych sústavách.
Prenosová sústava je diaľnicou elektriny: vedenia a rozvodne najvyššieho napätia, ktoré prevádzkuje prevádzkovateľ prenosovej sústavy (TSO), na Slovensku SEPS. Poplatok za jej používanie platia najmä distribučné spoločnosti a veľkí priemyselní odberatelia, v niektorých krajinách aj výrobcovia. Z poplatku sa financujú tri veci: investície a údržba siete (infraštruktúra), nákup systémových služieb, ktoré držia sústavu v rovnováhe, a pokrytie strát.
Každá krajina si však poplatok nastavuje podľa vlastných pravidiel. Líši sa, čo do neho patrí, kto platí (odber, výroba alebo obe strany), či sa platí za objem energie alebo za rezervovaný výkon a či sa cez poplatok vyberajú aj štátom nariadené položky, napríklad podpora obnoviteľných zdrojov.
V článku sa dozviete:
- koľko platí Slovensko za prenos elektriny v porovnaní s Českom, Poľskom či Nemeckom,
- akú časť prenosovej tarify tvoria systémové služby,
- či vyšší podiel OZE zvyšuje prenosové poplatky a v ktorej zložke sa môže najviac prejavovať,
- v akom pomere platia za prenos elektriny odberatelia a výrobcovia v Európe a ako je to na Slovensku,
- do akej miery odráža prenosová tarifa na Slovensku využívanie siete a ako je to v iných krajinách.
Výšky poplatkov v rôznych krajinách sa preto nedajú priamo porovnať: číslo z jednej krajiny zahŕňa iné položky ako číslo z druhej. Európske združenie prevádzkovateľov sústav ENTSO-E sa napriek tomu pokúsilo určiť, koľko platí modelový odberateľ za prenos elektriny v každej z 36 sústav v Európe.
Problém s rôznorodými tarifami rieši tak, že pre všetky krajiny vypočíta poplatok pre rovnakého modelového odberateľa, za rovnakých podmienok, a až tieto výsledky porovnáva.
Čo štúdia skúmala
Združenie ENTSO-E v publikácii "Overview of Transmission Tariffs in Europe: Synthesis 2025" neporovnáva skutočné tarify jednotlivých operátorov. Namiesto toho pre každú krajinu vypočítali takzvanú jednotkovú prenosovú tarifu (Unit Transmission Tariff – UTT).
Je to suma v eurách za megawatthodinu, ktorú by zaplatil rovnaký modelový užívateľ. Analýza predpokladá, že ten je pripojený na najvyššie napätie, má maximálny odber 40 MW a využíva ho päťtisíc hodín v roku.
Prenosový poplatok má dve časti. Technické náklady tvorí infraštruktúra, systémové služby a straty. Netarifné náklady sú položky, ktoré štát alebo regulátor nariadil vyberať cez prenosový poplatok, hoci s prevádzkou siete priamo nesúvisia.
Netarifné položky štúdia delí na päť skupín: podpora obnoviteľných zdrojov, iná podpora (napríklad energetická efektívnosť alebo dotovanie sietí vo vidieckych oblastiach), financovanie regulátora a ďalších inštitúcií.
Medzi netarifné náklady patria aj takzvané strandované náklady (zvyšky nákladov z minulých investícií, napríklad pri prechode kogenerácie na nový model) a ostatné. „Mechanizmy podpory OZE predstavujú najdôležitejšiu zložku netarifných nákladov,“ uvádza štúdia.
Zostáva vám 77% na dočítanie↓
Celý obsah článku je prístupný pre predplatiteľov.
Ak máte záujem o predplatné, pokračujte prosím kliknutím na tlačidlo nižšie.
Predplatné obsahuje:
- Prístup ku všetkým článkom v denníku Energie-portal.sk (ISSN 1338-5933)
- Prístup ku všetkým článkom v denníku Odpady-portal.sk (ISSN 1338-1326)
- Prístup ku všetkým článkom v denníku Voda-portal.sk (ISSN 2585-7924)
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.