Názor. Vedenie stojí na Slovensku, úžitok vzniká za hranicou. Kto má zaplatiť európsku sieť?

Investícia do slovenskej siete môže zvýšiť schopnosť prenášať elektrinu do Maďarska alebo ďalej do juhovýchodnej Európy. Európsky trh z nej profituje, náklady však môžu zostať najmä slovenským používateľom siete. Práve tento nesúlad začína byť jedným z veľkých problémov európskej energetiky.

Rekonfigurácia pri Leviciach je vnútroštátny zásah s medzištátnym výsledkom. Prepojením vedení V490 a V449 má podľa SEPS vzniknúť dlhé medzištátne vedenie 400 kV Veľký Ďur – Göd (HU).

SEPS vo svojom desaťročnom pláne rozvoja počíta so zaústením vedenia V492 do elektrickej stanice Levice a s prepojením V490 a V449. Odhadované náklady sú 17,3 milióna eur a realizácia je plánovaná na roky 2027 až 2029.

Podľa plánu má investícia odstrániť úzke miesto v slovenskej prenosovej sústave: preťažovanie interných vedení pri výpadku alebo údržbe a neplnenie povinnosti poskytovať účastníkom trhu 70 percent prenosovej kapacity každého vedenia. Zároveň má dôjsť k miernemu navýšeniu prenosovej schopnosti profilu Slovensko – Maďarsko približne o 760 MW smerom do Maďarska a o 100 MW opačne.

Aktuálnosť problému v tejto časti siete ukázala SEPS 18. augusta. Pri spúšťaní štvrtého bloku Mochoviec uviedla, že úsek Veľký Ďur – Levice je už dnes popri domácich tokoch značne zaťažovaný cezhraničným prenosom v smere severozápad – juhovýchod. SEPS preto vykonáva opatrenia vrátane zmeny topológie na profile s Maďarskom a pripravuje ďalšie kroky na zvýšenie prenosovej schopnosti existujúcich vedení. 

Je to malý projekt v porovnaní s miliardami, ktoré bude Európa potrebovať na siete. Ukazuje však podstatne väčší problém. Investícia môže byť vnútroštátna podľa miesta realizácie a európska podľa svojej funkcie. A potom vzniká otázka: kto ju má zaplatiť?

Európsky trh, národný účet

Vnútorný trh s elektrinou predpokladá, že elektrina môže tiecť medzi štátmi a že prepojené sústavy umožnia využívať zdroje tam, kde majú v konkrétnej hodine najvyššiu hodnotu. Fyzická infraštruktúra, ktorá to umožňuje, však zostáva prevažne v národnej investičnej a regulačnej logike.

ACER tento konflikt pomenoval v máji veľmi presne. Európa potrebuje projekty, ktorých prínosy sa rozptýlia medzi viac štátov, ale krajina, na ktorej území infraštruktúra vznikne, môže znášať veľkú časť nákladov. Výsledkom je slabší stimul budovať projekty, ktoré presahujú národnú potrebu.

Agentúra uvádza priamo strednú a juhovýchodnú Európu. Juhovýchod by profitoval z dodatočnej infraštruktúry, ktorá umožní preniesť viac elektriny zo severnej a strednej Európy. Lenže významnú časť investícií by museli realizovať Rakúsko, Slovensko, Slovinsko a Maďarsko, hoci časť ekonomického úžitku by vznikala ďalej na juhovýchode.

To je investičná pasca. Z európskeho pohľadu môže byť vedenie ekonomicky opodstatnené. Z pohľadu krajiny, ktorá ho má postaviť a premietnuť jeho náklady do domácich sieťových taríf, môže vyzerať podstatne menej atraktívne.

Právo pozná nástroj. Levice naň nedosiahnu

Európske právo tento problém neignoruje. Článok 16 nariadenia TEN-E umožňuje pri projektoch na zozname Únie (PCI/PMI) rozdeliť investičné náklady medzi prevádzkovateľov sústav štátov, ktorým projekt prináša čistý pozitívny efekt. Pri rozhodovaní sa zohľadňujú aj prínosy za hranicami hostiteľského štátu.

Mechanizmus sa nazýva cross-border cost allocation, teda cezhraničné rozdelenie nákladov (CBCA). 

Rekonfigurácia pri Leviciach však na aktuálnom zozname Únie nie je. SEPS ju vedie medzi projektmi regionálneho a národného významu v regionálnom investičnom pláne CCE. CBCA sa na ňu preto podľa dnešného rámca nevzťahuje. Cezhraničný úžitok môže vzniknúť aj pri aktíve, ktoré status PCI/PMI nemá. 

Pri projektoch na zozname je logika CBCA presne taká, akú by integrovaný trh potreboval: ak vytvárajú hodnotu vo viacerých štátoch, časť nákladov možno preniesť na ich beneficientov.

Výsledok je však prekvapujúci. ACER v máji uviedol, že pri elektrickej infraštruktúre zatiaľ nebolo prijaté ani jedno rozhodnutie CBCA, ktoré by rozdelilo náklady aj na štáty mimo hostiteľských krajín. V praxi náklady zostávali hostiteľom a medzera vo financovaní projektu sa riešila skôr prostredníctvom európskej podpory z Connecting Europe Facility.

Mechanizmus teda existuje, ale má dva limity: na aktíva mimo zoznamu Únie nedosiahne a pri elektrine zatiaľ náklady mimo hostiteľských krajín prakticky neprerozdelil.

Prečo sa náklady tak ťažko delia

Dôvod nie je iba politická neochota platiť cudziu sieť. Pri elektrizačnej sústave je náročné dokázať, kto presne z investície profituje a o koľko. Nové vedenie môže znížiť ceny v jednom štáte, zvýšiť príjmy výrobcom v druhom, zlepšiť bezpečnosť dodávok v treťom a jeho význam sa môže o desať rokov zmeniť spolu s výrobou a spotrebou.

ACER upozorňuje, že hodnotenie stojí na dlhodobých scenároch, metodike a predpokladoch, o ktorých sa musia štáty dohodnúť. Do výpočtu navyše nemusia vstupovať len náklady samotného projektu, ale aj vnútroštátne posilnenia potrebné na to, aby cezhraničný benefit vôbec vznikol. 

To je podstatné aj pre Slovensko. Úzke miesto nemusí ležať na hranici. Môže byť desiatky alebo stovky kilometrov vo vnútrozemí a pritom určovať, koľko kapacity zostane k dispozícii pre cezhraničný obchod.

Práve takéto projekty sa do jednoduchej logiky „každý si platí svoju sieť“ zmestia čoraz horšie.

Ani európsky účet nie je jednoduchým riešením

Najjednoduchšou odpoveďou by bolo presunúť väčšiu časť nákladov na úroveň EÚ. Ani to však nie je bez problémov.

ACER skúma viac možností: cielené zlepšenie existujúcich mechanizmov, ich spojenie do jedného ex-post mechanizmu alebo nový rámec so spoločným európskym financovaním infraštruktúry využívanej na cezhraničný obchod. Agentúra ponúka kvalitatívne hodnotenie týchto možností, nie definitívne riešenie. 

Úplná socializácia nákladov by mohla vytvoriť opačný problém: štáty by žiadali európske financovanie aj na infraštruktúru, ktorej prínos je prevažne domáci. Mohla by zároveň oslabiť tlak na nákladovú disciplínu a zvýšiť sieťové tarify tam, kde z projektu vzniká iba malý úžitok.

Správnym princípom preto nie je „Brusel má platiť slovenské vedenia“. Je ním niečo užšie: ak je cezhraničný benefit preukázateľný, významný a merateľný, financovanie by ho malo vedieť nasledovať.

Európa už pravidlá mení

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.